Väčšina rodičov túži vychovať sebavedomé dieťa. Prečo? Verí, že mu to prinesie v živote úspech v práci, dobrého partnera, uznanie okolia, jednoducho že sa mu bude dariť.
V skutočnosti ale nie sebavedomie je to, čo dieťaťu v dospelosti zaručí spokojný a šťastný život.
Ak chceme vychovať dieťa, ktoré bude psychicky odolné a schopné nadväzovať zmysluplné vzťahy, mali by sme usilovať o rozvoj jeho zdravej sebahodnoty.
Ako na to? A aký je rozdiel medzi sebahodnotou a sebavedomím?
Čítajte ďalej a dozviete sa 7 dôležitých princípov, ako podporiť rozvoj zdravej sebahodnoty dieťaťa.
Najprv sa pozrieme na to, prečo sebavedomie nie je to hlavné, na čo sa vo výchove máme zameriavať.
Na rozdiel medzi sebavedomím a sebahodnotou upozorňuje vo svojej práci významný dánsky terapeut Jesper Juul.
Sebavedomie súvisí s tým, čo vieme robiť, v čom sme dobrí (napríklad: som dobrá v gymnastike, matematike a spievaní). Čím viac je teda oblastí, v ktorých sa nám darí a zažívame úspech, tým naše sebavedomie rastie. To síce môže byť užitočné pre náš život, ale zásadná vec je, že sebavedomie ako také nie je zárukou dobrého duševného zdravia.
Preto sa aj sebavedomým deťom stáva, že sa zrútia z problémov, ktoré život bežne prináša, ako napríklad odmietnutie od druhého, ohováranie zo strany spolužiakov a pod. Ich sebavedomie totiž nestojí na pevných základoch. Tieto pevné základy najlepšie vytvoríte, ak sa budete výchovou rozvíjať zdravú sebahodnotu dieťaťa.
Sebahodnota (z anglického self-esteem, v slovenčine nemáme presný ekvivalent, čeština používa pojem sebepojetí, najbližšie k tomu má pojem sebaúcta) súvisí s tým, ako dobre poznáme samého seba a aký máme vzťah k sebe samému. Človek so zdravou sebahodnotou sa nebojí prejaviť svoj názor či svoje emócie a nemá potrebu druhým ubližovať alebo ich zosmiešňovať. Vie, čo potrebuje, aby sa cítil dobre a hľadá riešenia.
Bohužiaľ, v tradičnej výchove rodičia využívajú nástroje, ako je zahanbovanie, kritika a trestanie za to, aké dieťa je a ako sa správa. A práve to je hlavnou prekážkou, aby sa v dieťaťu rozvinula zdravá sebahodnota.
Ako teda výchovou podporiť rozvoj zdravej sebahodnoty dieťaťa?
1. Postavte do popredia vzťah
Osobnosť vášho dieťaťa formuje nie ani tak to, čo sa ho snažíte naučiť ako to, aký je váš vzájomný vzťah. Preto to najlepšie, čo dieťaťu môžete dať do života je bezpečná vzťahová väzba k vám – rodičovi.
Venujte dieťaťu každý deň aspoň kúsok kvalitnej pozornosti, kedy nebudete dieťa vychovávať, opravovať, nič učiť, budete s ním “len” tráviť čas, ako keď ste s partnerom na rande. Teda odložiť bokom mobil, neodpovedať na e-maily. Nechajte sa vtiahnuť do hry, ktorú dieťa vymyslí, načúvajte tomu, čo chce s vami zdieľať a nepodsúvajte mu hneď riešenia a návody na to, čo má robiť a ako sa správne zachovať.
Zaujímajte sa o to, čo dieťa skutočne prežíva, o čom premýšľa, po čom túži.
Ak príde zo školy, nepýtajte sa: “Ako bolo v škole?” Nedozviete sa spravidla nič dôležité, prinajlepšom bude odpoveď “Dobre.”
Spýtajte sa napríklad: “Čo ti dnes spravilo radosť v škole? Čo bolo na tom teste pre teba najťažšie? Čo sa ti podarilo? Čo z toho, čo si sa dnes v škole dozvedel, ťa zaujalo?”
Dieťa vďaka vášmu záujmu získa vnútorné presvedčenie, že ako bytosť je hodnotné, keď stojí za to, aby ste mu venovali pozornosť.
2. Za nevhodným správaním hľadajte príčiny (a netrestajte prejavy)
Každá ľudská bytosť má vo svojom prirodzenom nastavení, že sa správa najlepšie ako dokáže, vzhľadom na svoje vývojové možnosti, stav a zrelosť nervovej sústavy a aktuálne nenaplnené potreby. Spomeňte si na túto vetu vždy, keď sa vám zdá, že sa vaše dieťa správa “príšerne” a hovoríte si: “To mi snáď robí naschvál! Predsa sa už dávno dokáže obliecť samo, tak prečo každé ráno bojkotuje odchod do škôlky a nechce si nasadiť ponožky?”
Namiesto obviňovania dieťaťa z manipulácie či podplácania lízatkom za úspešné nasadenie ponožiek sa zastavte a zapnite u seba zvedavosť. Pýtajte sa: “Čo môjmu dieťaťu bráni v tom, aby sa zvládlo ráno včas a samo obliecť? Aká nenaplnená potreba? Čo sa ešte k tomu potrebuje naučiť? Akú zručnosť, aký návyk si osvojiť?”
Možno prídete na to, že vaše dieťa potrebuje mať ráno viac času na to, aby sa stihlo pohrať, kým nastúpi do škôlkového režimu, ktorý mu neumožní voľnú a kľudnú hru. Spolu potom nájdite stratégiu, ako skúsiť jeho potrebu naplniť tak, aby to bolo v súlade s vašimi potrebami v rámci rannej rutiny.
Verte, že dieťa má vždycky dôvod, ak vás v niečom neposlúchne. Často je to len kombinácia nenaplnených základných potrieb, ako je hlad a spánok, z čoho sa dostane jeho nervová sústava rýchlo to preťaženia a reaguje neprimerane. Niekedy je to volanie po väčšej autonómii, rešpekte či potrebe blízkosti s vami. Neberte si neposlúchanie dieťaťa osobne, ale berte to ako pozvánku preskúmať, čo vaše dieťa potrebuje a čo prežíva.
3. Pomôžte dieťaťu dozvedieť sa o sebe niečo viac
Ako zareagujete, keď vám dieťa prinesie ukázať obrázok, ktorý namaľovalo?
Ak je vaša reakcia “Šikovná. Pekný obrázok…”, dieťa sa z nej nedozvie nič o sebe ani o vás, iba sa naučí, že jeho výkon (=obrázok) niekto druhý ohodnotí.
Namiesto toho môžete obrázok zobrať ako pozvánku do jeho vnútorného sveta a spýtajte sa ho:
“Čo si to namaľovala? Aká je tá princezná? Čo sa ti na nej páči?”
Možno prinesenie obrázku predstavuje v tej chvíli pre dieťa túžbu po naplnení potreby pozornosti. Môžete sa vtedy len zastaviť, posadiť si dieťa na kolená, venovať obrázku dlhý sústredený pohľad a spýtať sa dieťaťa: “A ako sa ti dnes maľovalo? Čo ti v tom robilo radosť?”
Alebo kľudne popíšte, čo vidíte a ako to pôsobí na vás. Vyhnite sa avšak hodnoteniu, či je to dobré alebo zlé. “Pôsobí to na mňa veselo. Použila si také živé farby.“
Z vašej objektívnej spätnej väzby si dieťa vezme oveľa viac, ako z pochvaly.
4. Prijímajte dieťa so všetkými emóciami
Ako zareagujete, keď dieťa v záchvate hnevu hodí o zem obľúbenú stavebnicu?
Ak je vaša reakcia “Ty si ale nevďačný. Už ti žiadne Lego nekúpim!”, dieťa sa bude cítiť zahanbené, ale nijak mu to nepomôže naučiť sa lepšie ovládnuť hnev, ktorý vznikol z toho, že sa mu nedarilo zložiť kocky stavebnice k sebe.
Namiesto toho ho môžete učiť s emóciami pracovať. Pomenujte ich, dajte dieťaťu správu o tom, že je normálne cítiť emócie a hľadajte spoločne stratégie, ktoré vám pomôžu emócie zvládnuť.
V tomto prípade môžete povedať (pokiaľ už dieťa nie je v záchvate a dokáže počúvať):
“Lietajú tu kocky lega… hnevá ťa, keď ti nejdú napojiť kúsky k sebe? Nepáči sa mi, keď hádžeš vecami. Ak sa rozbijú, viem, že ti to potom bude ľúto, aj mne. Poď, pozrieme sa spolu na to, v čom je problém. Som tu, aby som ti pomohla.”
5. Nekritizujte za chyby
Dieťa sa učí vnímať samého seba skrz obraz, ktorý sa odráža v pohľade rodiča naň. Teda ak ja ako rodič svoje dieťa neustále opravujem a kritizujem, dieťa si moje slová bude vykladať tak, že začne samého seba vnímať ako menej hodnotného.
Ako zareagujete, keď pri nalievaní džúsu dieťa rozleje na stôl?
Akékoľvek slová hodnotiace jeho výkon (“Čo zase robíš? Nevieš sa trafiť? Kto to má stále po tebe utierať?”) neprinesú nič dobrého pre rozvoj jeho sebahodnoty. A pozor aj na neverbálnu komunikáciu. Cuknutie, odfrknutie, ktoré z vás vypadne, hoci sa aj zdržíte uštipačného komentára, sa tiež dieťaťa dotkne a dá mu pocit, že nie je dosť dobré.
Skúste namiesto toho učiť dieťa, že takáto drobná chyba sa dá bez problémov opraviť a bez nejakých výrazných emócií môžete povedať:
“Jejda, …to sa stane. Donesieš handru, prosím, a upraceme to spolu, hej?”
Dieťa sa naučí omnoho viac, ako len to, že rozliaty džús sa dá jednoducho utrieť. Naučí sa, že aj keď urobí chybu, je stále dobrý človek a na našom vzťahu s ním to nič nemení. Jednoducho, získa presvedčenie, že jeho hodnota ako ľudskej bytosti nie je definovaná jeho výkonom (tým, že všetko urobí perfektne a bez chýb).
6. Veďte ho s empatiou
Samozrejme, že výchova nie je len o bezstarostných chvíľach plných smiechu a hier.
Denne prichádza množstvo momentov, kedy potrebujeme dieťa usmerniť, napomenúť, pripomenúť pravidlá a hranice. A vtedy si skúste pripomenúť zlaté pravidlo zdravej sebahodnoty: Robte to s empatiou.
Ak vám dieťa už po desiaty raz skočí do reči pri rozhovore so susedkou na ulici, nevybehnite naňho: “Koľkokrát ti mám opakovať, že nemáš skákať druhým do reči? Kedy sa to už konečne naučíš?”
Namiesto toho sa skúste vžiť do jeho 3-ročnej kože a buďte zvedaví, čo asi potrebuje, že nevydrží stáť vedľa vás a počúvať váš rozhovor. Znížte sa k nemu, pozrite mu do očí a s láskavým úsmevom povedzte:
“Ja viem, že mi chceš niečo veľmi dôležité povedať a je ťažké počkať, kým sa dorozprávame, však? Hneď ti budem zase venovať pozornosť, zapamätaj si, čo mi chceš povedať. Ja ešte dopoviem susedke túto príhodu a chcem, aby si ma neprerušoval.”
Dieťa si z takejto komunikácie odnesie pocit, že je hodnotná bytosť, aj keď sa ešte niektoré veci len učí.
7. Doprajte mu priestor hľadať riešenia a byť užitočným
Deti sú od prírody veľmi kompetentné hľadať kreatívne riešenia. Tak toho využite a nechajte dieťaťu priestor, aby navrhlo riešenia na situácie, kedy sa vaše potreby dostávajú do stretu (a že sa to deje vo výchove často).
Ako to môže v praxi vyzerať? Napríklad ako v tejto mojej príhode z čias, kedy sa mi narodil druhý syn.
Maličký konečne zaspal, a ja po niekoľkých veľmi intenzívnych dňoch žonglovania medzi materskými povinnosťami som si povedala, že nastala tá najvhodnejšia chvíľa ísť si umyť po dlhom čase vlasy.
Ale v tej chvíli za mnou prišiel starší syn a chcel, aby som sa s ním išla hrať s vláčikom. A ja namiesto rýchleho odmietnutia „Teraz nie” som mu odpovedala:
„Ty by si chcel, aby som si s tebou išla púšťať vláčik. A ja práve teraz potrebujem ísť do sprchy. Hm… Máš nejaký nápad, ako by sa to dalo vyriešiť?“
Syn sa vo svojej 2-ročnej hlavičke zamyslel, utekal si priniesť do kúpeľne vláčik aj celú dráhu. Hral sa pri mne sám, kým ja som si umývala vlasy. A ja som mu občas z vane dala najavo, že ho vidím.
Čo som vlastne urobila? Zrekapitulovala som moje a jeho aktuálne potreby (bez výčitky, že ma zase nenechá, aby som sa mohla v kľude umyť… pretože je to len dieťa, ktoré túži po mojej pozornosti najviac na svete) a povzbudila ho k tomu, aby skúsil nájsť riešenie.
Chcete si osvojiť komunikačné nástroje, ktoré aj mne pomáhali pri výchove udržať hranice, ale zároveň zostať empatická a láskavá mama? Pomôžem vám ich zaviesť do praxe pre vašu špecifickú situáciu na individuálnej konzultácii. Rezervujte si teraz termín nezáväznej konzultácie zadarmo a uvidíte, že aj vy dokážete lepšie fungovať s deťmi a zároveň v nich podporiť zdravú sebahodnotu.