Dá sa to vôbec? V dnešnej dobe tlaku na dokonalosť, ktorá s okázalosťou Vianoc narastá do extrémnych rozmerov?
Chce to zmenu vo svojom myslení, v prístupe. Prístupe k sebe, k svojim emóciám, k svojim potrebám.
Sú Vianoce. Obdobie, kedy sa k bežným denným povinnostiam pridávajú desiatky ďalších drobných úloh. Zháňať darčeky pre celú rodinu. Ísť sa odfotiť na rodinné vianočné priania. Vyzdobiť dom, aby bol vidno až z vesmíru. Pripraviť aspoň 5 druhov „cukroví“. Pridať ešte nejaké bezlepkové pre sesternicu, bezlaktózové pre susedku a s extra rumom pre svokru. Nechať deti miešať cesto a vykrajovať medovníčky s vedomím, že múku z podlahy a maslo z dverí budete čistiť ešte týždeň potom. Uvariť dokonalú vianočnú večeru a potom vyhadzovať do koša rozpitvané kusy rybieho mäsa, lebo deti by si radšej dali dnes na večeru špagety. A keďže sú Vianoce, musíte sa stále usmievať a nesťažovať sa na hlúposti. Lebo predsa nechcete svojim fňukaním všetkým pokaziť tie čarovné sviatky. Sebaovládanie a predstieranie vás vyčerpáva ešte viac a hromadí sa vo vás. Niet sa čo čudovať, že v mnohých domácnosnostiach sa práve na Štedrý deň prevalí obrovský balvan emócií a spadne na hlavu celej rodine. Najčastejšie v podobe hádky oboch rodičov alebo kričania na deti. Alebo, čo je ešte horšie, v tichosti na gauči, kde matka popíja už šiesty pohár vína. Tiež sa vám to stalo? Alebo tiež vám to pripomína situáciu z vášho detstva? Možno patríte k tým šťastným, ktorí dokážu priebežne ventilovať svoje pocity a udržiavať rovnováhu medzi svojimi potrebami a potrebami tých druhých. A možno ste ako dieťa zažili vždy Vianoce plné úprimnej, nie predstieranej radosti. Gratulujem vám. A my ostatní, poďme si povedať, čo s tým.
Už žiadny ďalší vianočný výbuch emócií. Začnime pochopením toho, prečo sa nám to deje.
-
Nie sme spojení so svojimi potrebami a necítime preto, kedy sa blížime k našim limitom.
Je jasné, že v živote rodiča sú lepšie a horšie chvíľky. Ak sa dlhodobo snažíme vystupovať pred svojimi deťmi ako anglická kráľovná, ku všetkému sa postaviť s kľudom, bez zmeny mimiky na tvári, smerujeme do jedného z rodičovných pekiel. Pekla emočných výbuchov. Vaše sebaovládanie nie je nekonečné. Nie je nevyčerpateľné. Všetky pocity, ktoré sebaovládaním potláčate, si zbierate do batôžka. A ten vás jedného dňa zvalí k zemi. Často práve na tie spomínané Vianoce, pretože počas plnenia vianočných povinností sa nám môže naplniť pomyselný emočný batoh ťažkými váhami frustrácie. Dávajte svojim emóciám zdravý priechod. A robte to priebežne. Priebežne vyprázdňujte svoj emočný batoh, aby vás nestihol privaliť k zemi. Samozrejme, vyberte si slušnú formu. To, akým spôsobom ventilujete vaše pocity vy, odpozorujú od vás i vaše deti. Ak nadávate a trieskate dvermi, veľmi pravdepodobne to uvidíte robiť svoje dieťa, keď sa mu naskytne príležitosť. Skúste naopak vysvetliť dieťaťu bez výčitiek, že sa proste potrebujete ísť prejsť, lebo vás rozbolela hlava z toho neustáleho húkania Duplo vláčiku a manželovho telefonovania. A budete prekvapení, že keď sa vrátite zo zdravotnej prechádzky, syn vás pohladí po hlave a pofúka vám čelo so slovami „Už ťa nebolí?“ Vy sa môžete naňho od srdca usmiať a pokračovať v pečení, namiesto toho, aby ste za pol hodinu naňho skríkli, nech ide s tým svojim vláčikom niekam „do Prčíc“. Cítite to, ako málo stačí niekedy pre kľud v domácnosti? Ak vnímate, že vás začína tlačiť nejaká emócia, dajte jej priechod. Slušne a bez výčitiek. Naučíte tým deti veľa užitočného do života. Naučíte ich svoje emócie prežiť a pomenovať ich.
-
Naučili sme sa, že lásku a pozornosť si musíme zaslúžiť, a preto sa neustále obetujeme pre druhých.
Vaša mama sa obetovala pre rodinu. Vaša babka sa obetovala pre rodinu. Rodina a manžel boli na prvom mieste. Čistá domácnosť, poslušné a dobre vychované deti. Toto je bremeno, ktoré si nesieme z minulosti. Máme v hlave program, že musíme rolu matky a ženy v domácnosti zvládnuť dokonale, inak by sme si pripadali menejcenné. Menejcenné pred svojou matkou, pred manželovou matkou, pred učiteľkou v škôlke, pred svojou sestrou, pred susedou aj pred sebou samotnou. Radšej vynecháme dve hodiny spánku a dopečieme ďalšiu várku vanilkových rohlíčkov, lebo čo ak by to deti ráno zjedli a svokra by ani nestihla ochutnať svoj obľúbený pamlsok. Pri čítaní rozprávky na dobrú noc deťom zívame ako lev po dobrej hostine a oči sa nám zatvárajú skôr než knižka. Padáme únavou už cestou po schodoch do postele, ale utešujeme sa, že všetko sme všetko zvládli pripraviť. Že celý dom žiari čistotou, všetci budú mať na stole svoje obľúbené koláčiky, každý dostane ten pravý darček a prežijú tak dokonale krásne Vianoce. Veď vy ste sa pre to OBETOVALI. Tak je to predsa správne…. Naozaj??? Zastavte ten kolotoč nezmyslov, ktorý si predávame z generácie na generáciu. Stačí si uvedomiť, aký odkaz tým zanechávame deťom, keď sa správame podľa vzorca „obetovania sa“. Že na našich potrebách nezáleží. Že náš život nie je dôležitý. Že sme tu len pre to, aby sme druhým robili radosť a starali sa o nich. Dávame tým dieťaťu odkaz, že celý svet sa točí len okolo neho a nikto ďalší nemá žiadne iné potreby, iba prinášanie radosti jemu – dieťaťu. Myslíte, že sa potom môže u neho rozvinúť empatia ako budúca schopnosť porozumieť potrebám a pocitom iných ľudí? Pravdepodobne nie, keď ho učíte, jeho matka nemá žiadne pocity a potreby.
-
Naučili sme, že emócie sú zlé a preto ich potlačujeme a zametáme pod koberec.
Tiež vás učili, že plačú len slabosi? Že kto sa rozčuľuje, má v sebe diabla? Ak áno, pravdepodobne ste sa v mladom veku nevedeli vyrovnať so svojimi pocitmi a trápili ste sa často pre ne. Nepochopili ste, prečo prichádzajú, ale vedeli ste, že ich musíte potlačiť a nedať najavo. Smutný výsledok výchovy. Mladý človek, ktorý sa cíti nepochopený a nevie, komu sa zdôveriť. Ďalšia “capina”, ktorú musíme zastaviť. Neprenášajme ju na ďalšie generácie. Naučme naše deti, že emócie nie sú zlé. Že sú tu s nami a vždy budú. Aj keď sa ich niekto snaží potláčať. Aj vtedy tam sú a bublajú o to viac. Tým, že si my sami dovolíme emócie prežiť, učíme aj naše deti, čo všetko emócie so sebou prinášajú. Učíme ich porozumieť vlastným pocitom. A tým pádom aj pocitom druhých ľudí. A to s im bude v živote náramne hodiť.
Či už sa to týka predvianočného zhonu, alebo bežných rodičovských situácií, doprajte si čas pre svoje potreby. Neodsúvajte sa ako matka neustále na druhú koľaj. Vnímajte svoje naladenie a keď cítite, že sa vo vás hromadí frustrácia, zastavte sa. Popremýšľajte, čo by ste pre seba mohli urobiť, aby ste sa vrátili do rovnováhy. Keď cítite, že vás prepadá pocit únavy, stresu, rozladenia, hnevu, nenasaďte si na tvár úsmev a nesnažte sa oklamať samú seba, že to určite zvládnete zase na jedničku. Zastavte sa. Dajte svojim najbližším (a hlavne deťom!) najavo, čo prežívate a požiadajte ich o pochopenie. Napríklad, že dnes po všetkých tých naháňačkách im už naozaj nevládzete prečítať tú polhodinovú knižočku, ale miesto toho im pustíte audiorozprávku a vy si zatiaľ pomocou jógy uvoľníte bolesť v krížoch.
A ešte jedna dôležitá vec k záveru. Aj keď budete pracovať priebežne so svojimi pocitmi, občas sa vám stane, že sa vám to vymkne z rúk. Jednoducho nebol čas na pravidelnú psychohygienu alebo sa v rodine prihodia ťažké udalosti, ktoré nás postavia pred úplne nové situácie a pocity. Batoh nahromadených pocitov vás zvalí k zemi a vy okolo seba začnete „kopať“, kričať, všetkých obviňovať a osočovať. Proste vybuchnete ako Vezuv. Nuž, stalo sa. Nezačnite sa utápať vo výčitkách. Aj z emočného výbuchu môžete vyťažiť niečo pozitívne do výchovy. Choďte a ospravedlňte sa svojmu dieťaťu. Povedzte mu, že vás to kričanie mrzí. Povedzte mu stručne a jednoducho, čo vás tak nahnevalo alebo čo vás viedlo k takémuto silnému výbuchu. Ale hlavne mu povedzte, že to nie je jeho chyba! Že to vy ste to nezvládli a nenašli v tej chvíli iné východisko, len kričať. Naučíte tým dieťa mnoho. Naučíte ho ospravedlniť sa a prijať zodpovednosť za svoje činy. Naučíte ho, že aj keď vás pohltia negatívne pocity a kričíte na neho, je to boj len vo vašej hlave, a nesúvisí to s tým, či je dieťa dobré alebo zlé. Dáte mu pocítiť, že ono nie je zlý človek a že rodičia ho majú radi, aj keď niekedy kričia. A s tým pocitom sa žije ľahšie.
Krásne a kľudné Vianoce všetkým rodičom!