To je otázka, ktorá v určitej fáze výchovy trápi takmer každého rodiča. Kiež by to bolo také jednoduché, pridať ku každej našej prosbe slovíčko “prosím” a deti by fungovali ako hodinky.
Čo myslíte, ako by zareagoval váš partner na slušnú prosbu:
“Zlatko, od zajtra už prestaň prosím fajčiť”?
Úsmevná predstava, že?
A ako má zareagovať dieťa na slušnú prosbu:
“Zlatko, odlož už to Lego a poď sa osprchovať”?
Skúsila som sa na to pozrieť z perspektívy dieťaťa a tu sú dôvody, pre ktoré vás nechce poslúchnuť:
Nie je to pre nich priorita, sú zamestnané niečím dôležitejším
Hoci sa vám to môže zdať ako bezvýznamná aktivita, strata času, že už to videl tisíckrát alebo že si to môže dokončiť zajtra. Áno, môže. Ale deti žijú tu a teraz a ťažko si vedia predstaviť, že zajtra budú pri tejto aktivite zažívať rovnakú radosť. Zato si dobre vedia predstaviť ten smútok zo straty, prerušenia hry, ktorej sa teraz venujú.
Čo môžeme urobiť, aby sme zvýšili šance na spoluprácu?
Spojte sa s dieťaťom. Na chvíľku sa zastavte, sadnite si k nemu, pozorujte ho, oslovte ho. Ukážte mu záujem o jeho svet. Uznajte mu jeho priority. Potom informujte o tom, čo je nutné urobiť.
“Vidím, že si ponorený do hrania s Legom. Chceš mi povedať, čo staviaš? Áááá, automat na malinovky. A tuto sa vkladajú peniažky. Jasné, vidím to…Prišla som ti pripomenúť, že je čas osprchovať sa a pripraviť sa na spinkanie.”
Keď sa vám podarí vojsť do situácie s cieľom nadviazať spojenie, je pravdepodobnejšie, že dieťa bude ochotnejšie uzavrieť s vami nejakú dohodu.
Zmeniť zameranie pozornosti je pre deti náročné.
Detský mozog prechádza od narodenia búrlivým vývojom. Niektoré funkcie sa vyvíjajú neskôr, ako by sme si mysleli. Preto môže byť pre vás prekvapujúce, že pre detský mozog je veľmi náročné vzdať sa aktivity, ktorú práve robí v prospech niečoho, čo preňho nemá takú prioritu.
Môžeme mu v tom pomôcť tým, že nájdeme šikovný most, ktorým prepojíme jeho aktivitu s tou našou žiadanou.
“Čo keby si mi teraz ukázal, ako funguje automat na malinovky v kúpeľni? Mohli by sme sa hrať, že vaňa bude more a my budeme predávať malinovky na pláži, čo povieš?”
Deti sa nám tak snažia dať najavo, že my nevenujeme dostatočnú pozornosť ich potrebám, prioritám alebo pocitom.
Deti majú silnú potrebu byť videný a uznaný, ako každá ľudská bytosť. V snahe naplniť všetky ďalšie rodičovské úlohy a povinnosti na toto často zabúdame. A vtedy nám to deti vykričia do tváre prostredníctvom svojej ignorácie a neposlúchania. Akoby chceli povedať: “Keď ty ignoruješ moje potreby/priority/hranice, budem ignorovať aj ja tie tvoje”. Alebo: “Keď ty odo mňa niečo chceš, najskôr sa zamysli, koľkokrát som ja od teba niečo chcel, a tvoja odpoveď bola: “Teraz nemôžem… Nemám čas… Počkaj chvíľu… Ale veď sa nič nestalo… To nie je dôležité…”
Riešenie?
Uznajte dieťaťu jeho pohľad na vec. Skôr, než začnete zase v nejakej situácii bojovať o to, kto z koho, dajte si spiatočku a len si skúste vypočuť, čo v tej chvíli dieťa chce a čo potrebuje. A keď mu to v tej chvíli nemôžete dať, len mu to uznajte. Že má nárok cítiť sa tak, ako sa cíti. Že môže chcieť robiť niečo iné ako vy. Prejavte empatiu. To je cenný krok, ktorým budujete silný vzťah.
Deti sa cítia od nás odpojené, a vtedy nemôžu spolupracovať.
Potreba spojenia s rodičom ja tak silná, že jej nenaplnenie sa deti snažia komunikovať tým najmenej vhodným správaním, aby mali stopercentnú istotu, že si ich všimneme.
Prečo sa deti môžu cítiť odpojené?
Pretože boli v škôlke bez vás a chýbali ste im. Pretože viac pozornosti venujete novonarodenému súrodencovi. Pretože ste síce s nimi, ale so slúchadlami na ušiach vybavujete telefonáty. Alebo sa potrebovali vyplakať a nenašli u vás v tej chvíli pochopenie.
Ako sa tomu vyhnúť?
Samozrejme, nemôžete byť 24 hodín s dieťaťom pripravení poskytnúť mu náruč a svoj čas. A to ani nikto nechce. Zamerajte sa na kvalitu namiesto kvantity. Venujte dieťaťu plnú sústredenú pozornosť aspoň krátky čas každý deň. Ponorte sa do hry, ktorú si ono vyberie a nechajte sa viesť. Venujte mu náruč vtedy, keď o ňu volá “zlobením” či silnými výlevmi hnevu alebo plaču, hoci vtedy je to pre nás najťažšie ustáť to v kľude. Venujte si okamihy spojenia kedykoľvek počas deň len tak bez plánovania. Úsmev od sporáku, pohladenie pri obliekaní, ticho ho pozorovať pri hre a neopravovať, nepoučovať.
Neuznávate dieťaťu potrebu autonómie
Na tlak odpovedáme protitlakom. Je to vrodený inštinkt prirodzený všetkým ľuďom. Ak nás deti neposlúchajú, môže to byť preto, že príliš tlačíme. Až príliš potláčame ich autonómiu a nedovoľujeme im konať v súlade so svojou integritou. Odpoveďou na príliš veľký tlak je buď vzdor alebo podriadenie sa roli ovládaného (čo môže byť z nášho pohľadu síce občas vítané, ale má to zase nepriaznivý vplyv na sebahodnotu dieťaťa).
Ako z toho von?
Vyberte si, ktoré pravidlá sú pre vás naozaj dôležité a na tých trvajte. A vo všetkom ostatnom dajte deťom možnosť si vybrať. Zvoliť si slobodne. Jednať v súlade so sebou a so svojou integritou. Napĺňať svoje potreby.
Ak dieťa dobrovoľne rozhodne pre sprchovanie, hoci by sa ešte rado hralo s Legom, znamená to, že dalo v rebríčku svojich priorít vyššie váš vzájomný vzťah nad uspokojenie svojej aktuálnej potreby. Tak sa rodia základy seba-disciplíny. V rámci nej tiež uprednostňujeme dlhodobé ciele pred aktuálnym uspokojením. Ovšem pre tento efekt budovania seba-disciplíny je dôležité, aby to rozhodnutie dieťaťa vyšlo z jeho vnútra a bolo slobodné. Bez nátlaku. Ak nastavíte situáciu takto: “Keď sa nepôjdeš osprchovať, zajtra nebude žiadna telka”, to už so slobodným rozhodovaním nemá nič spoločné.
Vytrénovali sme deti, aby počúvali len na zvýšený hlas alebo hrozbu
A nie je to z ich strany ani vypočítavosť ani neúcta. Jednoducho sme ich svojou komunikáciou naučili, že naše hranica je daná okamihom zvýšnia hlasu alebo pohrozením trestom. Že je v poriadku slušne povedaný pokyn ignorovať a predĺžiť si ten čas, kedy sa dieťa venuje svojej priorite.
Čo s tým?
Vezmite si svoje hranice naspäť do svojich rúk. Uistite sa, že vás dieťa vníma a povedzte, čo chcete, iba raz, pevne a láskavo. Buďte dôslední v dodržiavaní hraníc a odolajte pokušeniu skĺznuť do starých koľají vyhrážania a kričania. Deti postupne začnú vnímať, že hranica je daná vašim pevným postojom a stačí ju povedať iba raz. Buďte empatický k pocitom nespokojnosti, ktoré dieťaťom môžu lomcovať v súvislosti s vašou požiadavkou.
Zdá sa vám to veľa práce? Byť dôsledný a empatický zároveň? Áno, je jednoduché podľahnúť ilúzii, že kričaním a hrozbami trestov dosiahneme výsledok rýchlejšie. Ale za cenu, ktorú nechce žiadny rodič podstúpiť. Za cenu naštrbenej dôvery a sebahodnoty dieťaťa.
Rešpektujúca výchova nie je instantné riešenie na neposlušné deti, ale predovšetkým práca na sebe. Ak hľadáte podporu a inšpiráciu v rešpektujúcej výchove, ste tu správne. Pridajte sa do komunity rodičov, ktorí vás povzbudia vo vašich pokrokoch a neodsúdia za vaše omyly. Budem sa na vás tešiť v skupine na Facebooku: Rešpektujúca výchova – inšpirácie a zdieľanie.