…alebo ako pri výchove nastaviť hranice aj v emočne vypätých situáciách?
Pre väčšinu rodičov je to doslova výchovný rébus. Ako nastavovať hranice, keď je dieťa v emóciách? A ešte horšie – ak pritom dieťa svojim správaním spúšťa v nás hnev?
Možno to tiež zažívate. Dieťa dostane záchvat hnevu, pretože ste mu napríklad niečo zobrali alebo nedovolili (v záujme zachovania bezpečnosti, zdravia či nezničenej domácnosti:)). Lenže čo ak svoju frustráciu a hnev obráti voči nám, rodičom?
Čo robiť, keď po nás vyštartuje so zaťatými päsťami?
Malé deti nedokážu ovládnuť svoje správanie, keď sú pod vplyvom silných emócií. Táto schopnosť sa postupne rozvíja s vývinom nervovej sústavy. Ale v zásade môžete počítať s tým, že pokiaľ dieťa do 6 rokov podľahne frustrácii, vybuchne do hnevu. To je úplne normálna reakcia. Závisí predovšetkým na prístupe rodičov, ako rýchlo sa dieťa naučí ovládať a regulovať prejavy svojich emócií.
Ak venujete pozornosť výchove k emocionálnej inteligencii, pravdepodobne uznávate deťom právo na emócie, pomenuvávate ich, rozprávate sa o nich, modelujete svojim príkladom zvládanie náročných emócií, možno používate emočné kartičky či iné pomôcky. To všetko je skvelé, ale vo chvíli, keď sa na vás rúti rozzúrený malý tyranosaurus, vám to úplne nepomôže. Ako teda pomôcť sebe aj dieťaťu?
KROK 1: Ochráňte seba, svoju integritu.
Najlepší spôsob, ako nastaviť dieťaťu v prípade útoku hranicu, je nastaviť ju fyzicky. Pretože hranica nie je niečo, čo ja poviem dieťaťu, aby urobilo (alebo nerobilo). Moju hranicu vymedzujem tým, čo JA urobím. Takže ja zachytím dieťaťu ruku, ktorá ma ide udrieť. Ja ustúpim kopancu.
Ak je dieťa pod nadvládou tzv. plazieho mozgu, kde sídlia primitívne impuzly smerujúce k nášmu prežitiu, nebude vnímať vaše argumenty a vysvetľovanie. A už vôbec nebude schopné sa v tejto chvíli učiť, ako sa má správať. Ak chcete preto vyslať k nemu nejakú informáciu, urobte to čo najprimitívnejším spôsobom. To znamená, použite maximálne tri slová, ktoré jasne hovoria to úplne najdôležitejšie posolstvo: “STOP. Žiadne búchanie.”
Ideálne je, ak zvládnete vymedziť hranicu s kľudom ale zároveň so sebaistotou, že situáciu máte pod kontrolou. Kdesi v hĺbke ste si vedomí toho, že dieťa to nerobí so záberom vám ublížiť, ale preto, že jeho nervová sústava je ešte nezrelá a preto impulz “zaútoč” pochádzajúci z plazieho mozgu neprejde racionálnym filtrom prefrontálneho kortexu (tj. tej mysliacej časti mozgu).
Ak musíte zo situácie odísť, lebo ostať by bolo nebezpečné či už pre vás, alebo pre dieťa (ak hrozí, že vám rupnú nervy a na dieťa vyštartujete vy), radšej odíďte. Skúste to urobiť tak, aby bolo jasné, že neodchádzate s úmyslom dieťa ignorovať alebo odmietať. Ale že to robíte s úmyslom ochrániť seba či získať odstup a zregulovať svoje emócie. Svoj odchod môžete komentovať slovami: “Nenechám ťa, aby si do mňa kopal. Sadnem si tu vedľa a som tu pre teba, keď sa budeš potrebovať potúliť. Viem, že je to pre teba ťažké.”
Pod náporom náročných emócií dieťa potrebuje predovšetkým obnoviť pocit bezpečia, aby sa zase mohlo začať správať “normálne”. Ideálna je pre to vaša prítomnosť. Očakávať, že sa dieťa samo ukľudní a ešte si bude spytovať svedomie za nevhodné správanie, je scestné. Dieťa (do 6 rokov) nemá ani požadovanú mozgovú architektúru, aby bolo niečoho takého schopné.
Niekto odporúča dieťa v záchvate hnevu silno objať. Môžete to skúsiť, niekomu to môže vyhovovať. Dieťa môže prežívať záchvat hnevu tak nekontrolovane, že má akoby úplne odpojené ovládanie tela a vtedy mu môže pomôcť, keď mu tým stisnutím vrátime vnímanie a nadvládu nad končatinami. Mne osobne to napríklad s deťmi nepomáhalo.
KROK 2: Neberte si to osobne.
Útok na vás detskými ručičkami a nožičkami v záchvate hnevu nehovorí nič o vašich rodičovských schopnostiach ani o úcte, ktorú k vám potomok prechováva. Je pravdepodobné, že cítite v takom momente silný nápor emócií – strach (o to, čo z dieťaťa vyrastie, keď už ako štvorročný je to zúrivý agresor), bezmoc (z toho, ako si s takou situáciou poradiť), hnev (to sa vo vás prebúdza inštinkt ochrany svojej integrity, keď vás niekto napáda). To všetko je v poriadku. Môže to tak byť. A vy sa vedome môžete rozhodnúť reagovať nie pod vplyvom týchto emócií. Dajte si sekundu na predýchanie a pripomenutie, že chcete aj v tejto situácii zachovať rešpektujúci postoj.
Dobré je pripomenúť si, že dieťa vám to nerobí naschvál. Že samo prežíva náročné chvíle a nevie si poradiť s emóciami, ktoré zaplavili jeho telo. Potrebuje pomoc a vedenie od vás. Potrebuje sa naučiť rozpoznávať svoje pocity a potrebuje si osvojiť nástroje, ktoré mu s týmito pocitmi pomôžu.
Pripomeňte si, že dieťa sa správa najlepšie, ako dokáže, vzhľadom na jeho aktuálne vývojové možnosti, zrelosť nervovej sústavy a vzhľadom na jeho aktuálnu úroveň naplnenia potrieb.
Tak ho za jeho správanie nezahanbujte a nekritizujte. O správaní sa porozprávate neskôr. Teraz je na prvom mieste obnoviť spojenie medzi vami a pocit bezpečia. A k tomu nepatria výčitky ani karhanie.
KROK 3: Buďte kontajner jeho emócií, prejavte empatiu.
Po odznení divokých prejavov hnevu dieťa najviac potrebuje naše prijatie. Prijatie môžeme vyjadriť svojou prítomnosťou, mlčaním, ponúknutím objatia, či zrkadlením jeho prežívania. Tu neexistuje univerzálny recept. Každé dieťa potrebuje iný dôkaz nášho prijímajúceho postoja. Väčšinou pomáha, keď sa vcítime do kože dieťaťa a verbálne prejavíme pochopenie k jeho potrebám a túžbam (“…uf, ja viem, tak veľmi ťa to baví, chcel by sa ešte dívať na rozprávku a my musíme ísť do auta,…uf, to je tak ťažké prerušiť…).
KROK 4: Predíďte ďalšiemu záchvatu príbehom.
Až potom, čo svojim kľudom a prijatím pomôžeme ukľudniť emócie dieťaťa, môžeme začať dieťa niečo učiť o tom, ako sa správať alebo nesprávať.
Jeden záchvat odoznel a prevencia ďalšieho záchvatu hnevu nastáva práve v tomto okamihu. Uchopte ho a porozprávajte si s dieťaťom príbeh. Príbeh o tom, čo sa práve odohralo medzi vami dvoma.
Do príbehu vsuňte aj „hranicu“, ak ju považujete za nutné pripomenúť. A vsuňte doňho aj návod, ako nabudúce lepšie zvládnuť podobný hnev. Napríklad: „Ty se ešte chcel pokračovať v hre a ja som už nemohla. Bolo ti ľúto, že už končí. Až tak moc, že ťa to naštvalo, je to tak? Bol si tak strašne naštvaný, že tvoje telo chcelo búchať a kopať okolo seba. To ti ale nesmiem dovoliť. To ma bolí. Nechcem aby si mi ubližoval. Keď cítiš tak veľký hnev, že sa ti chce okolo seba kopať, čo môžeš namiesto toho urobiť, aby si nikomu neublížil? Áno, môžeš dupať ako slon. Chceš mi ukázať, ako vieš úplne najsilnejšie zadupať?“
Môžete pokračovať spoločným sloním dupaním, čo možno vyústi v smiech, a to presne chceme 🙂
Čo sa deje, keď prechádzame týmto štvrtým krokom? Telesný prežitok, teda záchvat hnevu dostal racionálne obrysy, pomenovali sme ho slovami, udalostiam sme dali časovú a logickú štruktúru. V mozgu dieťaťa to vytvára obrovský učiaci sa proces. Prepájame emočné centrá s mysliacimi a dieťa sa tak učí, ako do budúcna lepšie zvládať podobné situácie.
Tento krok bude ešte účinnejší, ak u neho využijete nejakú vizuálnu pomôcku, napríklad sadu plagátov na prácu s emóciami – Môj kľudný kútik. Čo to je, kde ho získať a ako ho využiť pri emočne náročných situáciách sa dozviete tu:
KROK 5: Pracujte s emóciami preventívne, a nie až keď sa dieťa zrúti
Mnohým záchvatom hnevu sa dá predísť tak, že uznávame dieťaťu jeho pohľad na situáciu a právo na hnev. Pri výchove denne narážame na situácie, kedy dieťaťu niektoré veci nechceme dovoliť a vyvolá to uňho nespokojnosť. Tá potom vedie k frustrácii a tá ľahko vyústi do hnevu.
Ak mu ale hranice určujeme pevne, a zároveň s pochopením a uznaním jeho pocitov, emócie dieťaťa nemajú tendenciu vybublať do veľkých záchvatov hnevu. Sú totiž uznané, a to je to hlavné, čo emócia potrebuje. Byť videná, prejsť telom.
Ak naopak neuznávame pohľad dieťaťa a zákazy mu komunikujeme štýlom “takto to bude a nerev kvôli tomu, lebo ti dám dôvod”, tak emócie potláčame a dieťa sa s tým bude vyrovnávať dvoma najčastejšími cestami: 1. vzdorom (ku ktorému patrí aj to, že nám ten hnev bude ukazovať v tej najsilnejšej podobe) alebo 2. odpojením sa od pocitov (čo rozhodne nie je súčasť zdravého psychického vývoja).
Ako ale komunikovať hranice pevne a zároveň s pochopením, keď nás to nikto nenaučil?
Je to jedna z tém môjho 10 týždňového transformačného programu Pohodové rodičovstvo vďaka komunikácii. Do tohto programu som zhrnula všetky najdôležitejšie princípy komunikácie v bežných výchovných situáciách s malými deťmi. Viac o ňom sa dozviete tu:
A ak chcete zistiť, či je tento program pre vás vhodný alebo sa chcete radšej poradiť individuálne, rezervujte si hneď teraz svoj termín na nezáväznú konzultáciu zadarmo.
A medzitým si prečítajte v tomto článku, ako na tie spomínané pevné a láskavé hranice 🙂