Rešpektujúca výchova nie je žiaden módny výstrelok tejto doby. Dnes už poznáme výsledky dlhodobých štúdií, ktoré mapujú život jedincov v rodinách s rôznym rodičovským štýlom. Tie potvrdzujú, že rodičovský štýl, ktorý kladie dôraz na vzťah, porozumenie a záujem o citové prežívanie dieťaťa vychováva ľudské bytosti, ktoré v dospelosti vykazujú oveľa vyššie skóre úspechu v zásadných životných oblastiach, ako je štúdium, práca, vzťahy aj zdravie.
Najvypuklejší rozdiel je ale v tom, že deti, ktoré mali to šťastie a vyrastali v rodine s rešpektujúcim prístupom, dokážu viac ako iní v dospelosti žiť naplnené vzťahy. Pre niekoho, kto počul aspoň trochu o teórii väzby (tú už pred cca 50 rokmi sformuloval John Bowlby a ďalej významne rozpracoval napríklad Gordon Neufeld, z ktorého diela čerpám rada aj ja) táto informácia určite nie je prekvapením.
Napriek tomu, že mnohí vedci svojim výskumom dokazujú prospešnosť rešpektujúceho prístupu pre ľudstvo, spoločnosť sa bráni zmene. Oháňa sa rôznymi argumentmi, prečo je tradičná autoritatívna výchova lepšia. A práve tieto najčastejšie mýty som si v tomto článku zobrala na mušku a budem sa ich snažiť vyvrátiť.
Mýtus č.1:
“Zo mňa vychovali rodičia slušného človeka, a to určite aj vďaka tomu, že som občas dostal výprask či zaracha.”
A boli vaši rodičia tiež slušní ľudia? Predpokladám, že áno. Potom sa nestal žiaden zázrak. Dieťa sa učí nápodobou a prirodzene preberá hodnoty, ktoré žijú jeho rodičia. To, že zdravíte susedov a platíte dane určite nie je zásluha varešky, ale prirodzená tendencia ľudí prispôsobiť svoje správanie tomu, aby zapadli do komunity.
Ešte viac ma mrzí výrok: ”Ja som bol vychovávaný po starom a som OK, tak prečo to meniť?”
Naozaj si myslíte, že táto spoločnosť je v poriadku? Sme v poriadku, keď vedieme vojny? Keď si v internetovom priestore anonymne zvyšujeme svoju sebahodnotu tým, že hejtujeme druhých? Naozaj sme v poriadku, keď žiarlime na partnera a závidíme kamarátke? Keď sa polovica našich manželstiev rozpadne a druhá polovica prežíva buď len zo zotrvačnosti alebo z materiálnych dôvodov? Sme v poriadku, keď každý z nás má nejakú závislosť (na alkohole, sexu, sociálnych sieťach, nakupovaní, na sladkom…)? Keď polovica dospelých trpí depresiami?
Nie, nie sme v poriadku. A máme v rukách veľkú moc zmeniť to, aby generácia našich detí bola na tom aspoň o trošku lepšie.
Mýtus č.2:
“Rešpektujúca výchova je príliš časovo náročná. Kto má dnes čas každú hlúposť dieťaťu dve hodiny vysvetľovať???”
Oba výchovné štýly (rešpektujúci vs. autoritatívny) zaberajú rovnako veľa času. Rozdiel ale je, čomu ten čas venujete.
V rešpektujúcom prístupe trávite viac času tým, že uznávate pocity dieťaťa, vysvetľujete dôsledky, sprevádzate dieťa pri vytvorení návyku. S autoritatívnym prístupom vás dieťa pravdepodobne rýchlejšie poslúchne v danej chvíli, lebo použijete mocenské prostriedky (krik, zastrašenie, vyhrážanie sa trestom, úplatok). ALE o to viacej času budete musieť stráviť riešením nevhodného správania dieťaťa (vzdoru, nespolupráce), ktoré vznikne ako dôsledok nerešpektovania jeho potrieb.
Vezmite si typický rodičovský problém, že súrodenci sa často hádajú a bijú. Ak ich budeme viesť k tomu, aby spolu vedeli nájsť dohodu, bude nás to stáť zo začiatku veľa času a energie. Musíme ich totiž naučiť množstvo zručností, ako povedať v kľude to, čo potrebujem a chcem, vedieť počkať a vypočuť si druhú stranu, hľadať riešenia, byť ohľaduplný a pod. To všetko sa deti naučia postupne, opakovaním. A potrebujú k tomu našu podporu, naše vedenie. A potom, jedného dňa si konflikt vyriešia v kľude a bez vašej pomoci a vám sa konečne uvoľnia ruky.
Ak by ste spor súrodencov riešili tak, že ho rozsúdite, poviete im, čo majú robiť a potrestáte vinníka, síce vás to stojí len 2 minúty času, ale nenaučíte ich tým, ako nabudúce vyriešiť podobný problém. Plus takýmto prístupom tam necháte minimálne jednu ukrivdenú stranu, ktorá si svoju frustráciu prenesie do ďalšieho súrodeneckého sporu. Alebo do vzdoru voči vám. Spory nezmiznú. Naopak, budú pribúdať a časom budú možno viac a viac zákerné a komplikované a vy budete tráviť nekonečne veľa času a energie ich riešením.
Ja keď si mám vybrať, voľba je jasná. Radšej strávim čas v atmosfére porozumenia a napojenia (hoci ma to bude stáť veľa času hlavne v období, keď sú deti maličké, a tiež prácu na zmene svojich zažitých vzorcov komunikácie), ako by som trávila čas v atmosfére boja o moc, krivdy a vzdoru.
Mýtus č.3:
“Rešpektujúca výchova nefunguje. Ja potrebujem, aby ma deti počúvali na slovo, hlavne keď ide o ich zdravie a bezpečnosť.”
Súhlasím, že rešpektujúca výchova “nefunguje”, ak pod fungovaním obvykle máme na mysli to, že dieťa okamžite poslúchne rodiča. V tom je totiž pointa rešpektu. Ja ako rodič rešpektujem a prijímam, že dieťa v danej chvíli má iné potreby alebo inú agendu, ako ja. A snažím sa s tým pracovať. V niektorých situáciách môžem dieťaťu vyhovieť, v iných musím držať pevné hranice alebo si ochrániť tie svoje hranice. Ale to všetko môžem robiť bez trestania a zahanbovania dieťaťa.
Ak vychovávame s rešpektom, dieťa nás v dôležitých momentoch poslúchne. Ale nie preto, že sa bojí trestu, ktorý bude nasledovať. Ale preto, že rozumie tomu, aké dôsledky bude mať jeho konanie. Preto, že sme mu svojim príkladom ukázali, ako sa to má robiť. Pretože vie, že to, čo od neho požadujeme, dáva zmysel. Alebo aj preto, že nám dôveruje a nemá potrebu reagovať vzdorom na každú našu požiadavku.
Dieťa má väčšinou dosť dobrý dôvod, ak vás v niečom neposlúchne. Veď otočte si to na seba. Aký máte dôvod k tomu, že nevyhoviete nejakej prosbe vášho dieťaťa? Keď si chce zjesť sušienky pred večerou. Alebo keď chce celý deň pozerať rozprávky. Prečo mu nevyhoviete? Je za tým nejaký relevantný zámer. Často dobrý úmysel. Alebo je to v rozpore s vašimi hodnotami, s vašou integritou. A u detí je to rovnaké.
Deti sú prirodzene naprogramované k tomu, aby spolupracovali s tým, ku komu cítia blízkosť. Nespolupracujú vtedy, ak je to v rozpore s ich integritou. Prečítajte si môj starší článok a možno v ňom nájdete odpovede na otázku, prečo vás dieťa neposlúchne: https://www.stastnyrodic.sk/preco-nas-deti-neposluchaju-aj-ked-s-nimi-hovorime-slusne/
Je jednoduché používať mocenské prostriedky k tomu, aby nás dieťa poslúchlo, keď je maličké. Ale ako dieťa dospieva, naša moc sa stráca a jediný výchovný prostriedok, ktorý nám zostane je dôvera. A tam, kde vo vzťahu vládne strach, nemôže byť dôvera.
Mýtus č.4:
“Rešpektujúci rodičia vychovávajú deti, ktoré nemajú žiadne hranice a myslia si, že si môžu dovoliť čokoľvek.”
V spoločnosti sa často mylne zamieňa rešpektujúca a benevolentná výchova.
Obe majú spoločné to, že dávajú dôraz na vzťah medzi rodičom a dieťaťom. Ale v benevolentnej výchove rodičia nenastavujú hranice, čo potom skĺzava do toho, že im deti “skáču po hlave” a obe strany sú z toho nešťastné. Deti totiž cítia väčšiu istotu a bezpečie, keď sú pod krídlami rodičov, ktorí majú pevne v rukách svoj život a nenechajú sa zahnať požiadavkami dieťaťa až do blázinca.
Benevolentní rodičia síce rešpektujú, ale zabúdajú učiť deti, ako rešpektovať druhých. Ustupujú donekonečna potrebám detí a nestoja si za tými svojimi. Alebo sa boja ohroziť svoj vzťah s dieťaťom tým, že by im v niečom nevyhoveli.
Nedivím sa, že je pre mnohých rodičov náročné nájsť zdravú rovnováhu medzi rešpektovaním a benevolenciou. Rešpektovanie totiž vyžaduje, aby sme si my sami boli vedomí svojej hodnoty, svojich hraníc, keď ich chceme komunikovať druhej strane. A ak sme vyrastali v prostredí, kde neboli naše potreby dôležité a kde sme sa naučili potlačiť svoje pocity, pretože sme dali prednosť prijatiu pred autenticitou, tak máme často vnímanie našich hraníc pokrútené.
Preto mám veľký súcit s rodičmi, ktorí chcú opäť nájsť svoje vlastné hranice a nastaviť si fungovanie vo svojej rodine tak, aby sa v tom cítili dobre. A že to nie je vôbec ľahké, to poznám sama.
Rešpektujúca výchova nie je výchova bez hraníc. V čom je ale hlavný rozdiel, akým nastavuje a komunikuje hranice? V tom, že používame empatiu. Uznávame pocity a dávame najavo, že rozumieme potrebám dieťaťa, hoci im v danej chvíli nemôžeme vyhovieť. Ak vás zaujíma, ako to využiť v praxi, prečítajte si tento článok: https://www.stastnyrodic.sk/hranice-v-respektujucej-vychove/
Mýtus č.5:
“Deti rešpektujúcich rodičov sú nesamostatné, neodolné, príliš citlivé. Deti treba pripraviť na to, že tento svet je drsný a v dospelosti sa tam nikto s nimi nebude maznať.”
Je veľa faktorov, ktoré pozitívne ovplyvňujú psychickú odolnosť človeka, ale vareška k nim určite nepatrí.
Odolným sa dieťa stáva napríklad tým, že mu umožníme začívať nejaké nepríjemné pocity – sklamanie, frustráciu, hnev a zároveň stojíme po jeho boku, keď týmito pocitmi prechádza. V praxi to znamená, že nechodíme okolo neho po špičkách, len aby sme nevzbudili v ňom nejakú nespokojnosť (ako sa často stáva v benevolentnej výchove). Ak dieťa zažíva frustráciu a tá narastie až do hnevu, naša blízkosť a naše pochopenie spôsobí, že namiesto stresových hormónov sa jeho organizmus zase zaleje hormónmi lásky a jeho mozog sa učí, že je schopné zvládnuť aj náročné situácie a svet je potom zase pekné a bezpečné miesto. A keď potom príde samo do nepríjemnej situácie, nezrúti sa z toho, pretože si už veľakrát predtým zažilo, že také niečo dokáže zvládnuť.
Odolným sa dieťa stáva tiež tým, že zažíva pocit vlastnej účinnosti. Vidí vo svojom okolí, že ho berieme vážne, že beriem do úvahy jeho potreby a jeho názory a že môže o svojom živote rozhodovať. Tým získava základ pre vnímanie vlastnej hodnoty.
Rešpektujúca výchova neprodukuje precitlivelé „bábovky“, ale podporuje rozvoj emocionálnej inteligencie. Učí deti svoje emócie rozpoznávať a pracovať s nimi, kým tradičná výchova sa tie nepríjemné emócie snaží hlavne potlačiť (“Neplač, lebo ti dám dôvod”, “Vráť sa až vtedy, keď sa prestaneš rozčuľovať”).
Rešpektujúca výchova rozvíja samostatnosť, pretože rodičia v nej dávajú deťom priestor, aby sami navrhli riešenie, ktoré bude zohľadňovať potreby oboch strán. Učí deti premýšľať nad dôsledkami, nad riešením problémov, v protiklade k tradičnému prístupu, ktorý počíta s poslúchnutím príkazu bez kritického myslenia. Tento prístup vedie k závislosti na autoritách a neschopnosti samostatne premýšľať nad problémami.
Pomáham môjmu 6-ročnému synovi ráno s obliekaním do škôlky. Znamená to, že je nesamostatný? Že som neschopná, pretože som ho to doteraz nenaučila? Alebo že je lenivý, manipuluje so mnou? Že sa nebude vedieť sám obliecť, keď raz pôjde so školou na lyžák? Nič z toho. Robím to úplne vedome, pretože tým napĺňam jeho potrebu blízkosti. Venujem mu tým svoju pozornosť, dotyky, objatia a jemu to pomôže preklenúť pre neho náročné chvíle, kedy sa mu nechce do škôlky.
Veríte v transformačnú silu rešpektujúceho prístupu a chcete svoje deti vychovávať inak, ako ste zažívali sami na sebe? Máte načítanú teóriu, napozerané kurzy, ale v praxi vám ten prístup nefunguje? Neviete, ako pevne a láskavo nastaviť doma hranice?
Majte k sebe predovšetkým súcit. Nikto vás to neučil a vy sa to učíte tzv. za pochodu. Ak meníte štýl výchovy oproti tomu, ktorým ste boli vychovávaní vy, robíte dvojitú prácu. Vychovávate seba aj deti.Vytvárate si úplne nové neurónové dráhy, keď sa učíte vedome reagovať v rodičovských situáciách inak, ako vám velí automatická reakcia. A to je sakra ťažké. Nemusíte byť na to sami. Pomôžem vám v tom svojimi znalosťami z komunikácie, vývojovej psychológie a koučovacím prístupom. Objednajte sa na nezáväznú konzultáciu zdarma a zistíte, akou formou vás môžem podporiť.