“Prestaň.
Nerob to.
Sadni si.
Buď ticho.
Nekrič.
Nechaj to.“
To boli najčastejšie vety, ktoré sa ozývali vo vlaku zo štvorsedadla predo mnou, kde sedeli dve mamky s asi 5-ročnými deťmi. Cestovali, ako aj ja, dlhých 6 hodín a veľmi si to neužívali. Detičky boli živé a zdravé, takže prirodzene mali chuť počas cesty robiť aj iné veci, ako vyplňovať pracovné listy a omaľovánky, ktoré im mamky pripravili. Občas sa pohádali, občas sa im chcelo skákať a behať. Sedadlo sa v ich fantázii stalo tobogánom a chceli sa na ňom kĺzať.
Spolucestujúci pre ich bláznenie ale nemali veľké pochopenie. Okrikovali deti, aby stíchli, podobne, ako ich maminky a ničomu to nepomáhalo.
Úplne som chápala, ako sa mamky mohli cítiť. Situácia im bola nepríjemná a nevedeli si s ňou rady. Šomranie okolitých ľudí im nepridávalo na sebavedomí a v snahe udržať deti “na uzde” sa uchyľovali vyhrážaniu sa trestami a zákazmi sladkostí.
Chápala som aj ostatných dospelých, ktorí sa sťažovali, pretože si chceli v kľude čítať alebo spať.
A rovnako som chápala aj deti. Potrebovali sa hýbať a ich mozog si pýtal aj iné podnety, ako len prácu s farbičkami.
Potreby každej zo zúčastených strán boli v danej chvíli úplne prirodzené, a predsa tak rozdielne a v daných podmienkach ťažko skĺbiteľné.
Aj takéto situácie sa ale dajú riešiť s rešpektom.
Mne samotnej nebolo príjemné, ako všetci okolo len napomínali tie deti. Neustále im dávali najavo, že sú neposlušné, zlé, “pokazené”. Pritom tieto deti svojim správaním len upozorňovali na svoje prirodzené potreby. Je nerealistické od nich očakávať, že budú vedieť kľudne sedieť tak dlho, ako dospelí. Ich mozog ešte nie je schopný takého sebaovládania a schopnosť regulovať impulzy sa ešte len učí.
No dobre, čo ale robiť, keď potrebujeme zabezepečiť, aby sa deti na takýchto miestach správali aspoň prijateľne a nemusieť im pritom prelepiť ústa páskou?
V prvom rade pomôže príprava. Keď viem, že ma s deťmi čakajú situácie, kedy nemôžem úplne naplniť ich potreby napríklad pohybu, pripravím ich na to a zoberiem so sebou hry, ktoré nás zabavia. A vymyslím alternatívy pohybu, ktoré sú prijateľné. Zoberiem ich na krátku “výpravu” do susedného vagóna.
A v čom pomôže rešpektujúca komunikácia?
Vďaka nej môžem byť empatická, a zároveň podržať hranice slušného správania. Môžem povedať:
“Zlatko, je to dlhá cesta, však? Prial by si si, aby si už mohol zase behať po vonku? Ja viem. Po sedadle ale nebudeme skákať a šmýkať sa. Poďme sa teraz spolu pozrieť do susedného vagónu, aby si si rozhýbal nožičky a potom, keď sa vrátime, si zahráme Dobble, súhlasíš?”
V čom je ten rozdiel oproti: “Prestaň a seď!”?
Pre rozvoj sebaúcty dieťaťa a jeho budúce duševné zdravie obrovský.
Dieťa nenechávam s pocitom, že ono jediné je v tom vlaku to “vadné” a potreby všetkých naokolo sú dôležitejšie, ako tie jeho.
Dieťaťu dám najavo, že jeho potreby vidím, a že aj keď ich momentálne neviem naplniť, som tu pre to, aby som mu pomohla aspoň v rámci možností.
To je jedna z techník, ktorú učím v kurze rešpektujúcej komunikácie v oblasti nastavovania hraníc malým deťom. Technika 3P:
- Prejav pochopenie voči potrebe
- Pripomeň hranicu
- Ponúkni prijateľnú alternatívu
Ak vás zaujíma viac tipov, ako láskavo a pevne udržať pri výchove hranice a nezničiť pri tom dieťaťu sebaúctu, prihláste sa na online program Pohodové rodičovstvo vďaka komunikácii, alebo mrknite na najbližšie živé kurzy a workshopy, kde sa intenzívne venujeme práve téme hraníc.