Letná dovolenka ponúka veľa situácií, ktoré preskúšajú náš rodičovský štýl a dajú nám zabrať. Dovolenka nás vytrhne z rutiny každodennosti, ktorá je pre deti synonymom zázemia, bezpečia, istoty, predvídateľnosti. Preto na dovolenkách častejšie vznikajú situácie, kedy sú deti ako utrhnuté z reťaze. Mantinely každodennosti sú zbúrané a deti si opätovne musia hľadať svoje hranice v dovolenkovom fungovaní.
Príbeh zpod skál.
Na jednom z letných výletov na skaly som mala možnosť pozorovať jednu mamičku asi 7 ročného chlapca. Sedeli sme na čistinke pod skalnými vežami, odkiaľ sa ľudia driapali po vyznačených cestách na vrchol skalných útvarov. Skaly boli strmé, na niektorých miestach stačilo jedno zaváhanie a mohlo to mať tragický koniec. Jednoducho, nič pre malé deti, a už vôbec nie pre také, ktoré neposlúchajú rodičov. V niektorých častiach boli natiahnuté horolezecké cesty a niekoľko ľudí liezlo s istením. Tomuto chlapcovi sa to očividne páčilo a chcel vyliezť bez istenia tam, kde iná rodinka lozila s pomocou horolezeckej výstroje. Jeho mamka sedela, zúfalo sa dívala, ako chlapec s istotou a nadšením skáče po strmých skalách a túži prekonávať svoje limity. Kričala naňho zdola: ”Nelez tam, je to nebezpečné. Zlez dolu.” A chlapec len zvolal: “Mami neboj, ja pôjdem touto cestičkou, tá je v pohode” a hopkal ďalej. Zvládol to, prebehol cestu, ktorá bola skutočne nebezpečná a spokojne dobehol za mamou. Ale tá to nezvládla. Plácla ho po zadku a nakričala naňho. “Prečo ma neposlúchaš? V takýchto situáciách ma musíš poslúchnuť! Ja vidím, do akej miery to je nebezpečné a ty to ešte nevieš posúdiť. Mohol si sa zabiť!” Bola veľmi rozrušená a zúfalá. Bolo vidieť, že si nevie rady a veľmi by chcela, aby ju syn poslúchol v takejto nebezpečnej situácii.
Tak prečo ju neposlúchol?
Možno bolo v ňom nahromadeného veľa vzdoru, pretože mamka mu neustále niečo zakazuje a prikazuje. A prejaviť tento vzdor v situácii, keď ide doslova o život, má oveľa vyššiu váhu, ako keď ide o každodenné spory. Akoby potreboval vykričal celý svoj vzdor naraz “Pozri, mama, aj keď by som sa mal dochrámať, aj tak ti dokážem, že mám nad tebou moc a neposlúchnem ťa!”
Možno je tak frustrovaný z toho, že s ním mama neustále jedná ako s maličkým neschopným bábätkom a nedovolí mu o ničom rozhodovať. Akoby sa z tej frustrácie chcel naraz vykričať: “Pozri, mama, som už veľký, viem sa rozhodnúť sám, ktorá cesta cez skaly je bezpečná a ktorá nie. A to svoje neustále “nechoď tam, spadneš” si niekam strč, mama!”. Možno. Neviem. Ale viem, ako môžete z takej situácie vyťažiť niečo pozitívne pre svoj vzťah s dieťaťom a ako komunikovať smerom k dieťatu tak, aby vás v nebezpečnej situácii poslúchlo.
Vypnite ego a zamerajte pozornosť na dieťa.
Predovšetkým, si musíme uvedomiť, že hoci je teraz dieťa maličké a každý jeho krok máme doslova pod dohľadom, časom sa to začne meniť a bude viac a viac času tráviť bez rodičovskej prítomnosti. Výchova, ktorá je autoritatívna a núti dieťa poslúchať pod hrozbou trestu, nepripraví dieťa na situácie, kedy sa musí rozhodovať sám podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Takže poďme celú situáciu obrátiť. Nie je to o nás. Nezameriavajme sa na naše rodičovské ego. Nezáleží na tom, čo si okolití výletníci pomyslia o nás (že sme neschopní rodičia a nevieme si “dať krpatého fagana do laty”). O to predsa nejde. Ide o to, aby sme naučili naše dieťa samostatne myslieť a rozhodovať sa tak, aby v tomto svete prežilo plnohodnotný život.
Čo v takej situácii urobiť?
Buďte tam s ním a naučte ho správne vyhodnotiť mieru nebezpečenstva.
“Oukej, chceš ísť až úplne hore na skalu. Prejdeme si to spolu a pozrieme sa, či je to bezpečné. Budem ťa istiť odspodu a keď prídeme na miesto, ktoré je príliš nebezpečné, vrátime sa dolu a nájdeme inú cestu. V poriadku? Vidíš, v tejto časti, je cesta príliš úzka a nie je kde sa prichytiť. Obídeme to z pravej strany. Tak, na tomto mieste sa musíme pridŕžať reťaze, všimol si si ju?”
Ak ste hneď od začiatku naladení na vlne dôvery a spolupráce, není dôvod, aby vám dieťa vzdorovalo a schválne sa rozbehlo po nebezpečnej ceste.
Ponúknite alternatívy, ktoré uspokoja u dieťaťa túžbu po prekonávaní prekážok a zároveň vás nedoženú na pokraj strachu o život vášho dieťaťa.
“Chceš ísť až úplne hore na skalu? Vidím, že tam chodia len dospelí a niektorí dokonca s horolezeckou výbavou. Je to veľmi nebezpečné a nestojí to za to, aby sme zbytočne riskovali. Ale pozri sem – na túto skalnú vežu sa dá dostať tiež a vidím, že pod ňou nie je žiadny strmý zráz. Môžeme spolu skúsiť vyliezť na ňu a spravíme si tam fotku s tou druhou skalou, ktorá sa ti tak páči?”
Čo ďalej pomáha?
Prevencia. Dohodnite si pravidlá vopred.
Vždy, keď vstupujete na neznáme územia a do nových situácií, snažte sa v duchu vyhodnotiť možné riziká. Čo všetko vás tam čaká, čo nebudete chcieť deťom dovoliť, alebo kde by mohol nastať konflikt? Popíšte deťom vopred, čo od nich očakávate pri týchto situáciách a kde sú vaše hranice. Ich mozog informáciu zaznamená a keď príde na reálnu situáciu, pomôže im sa zorientovať sa v novej situácii.
Idete na skalnú vyhliadku. Dohodnite sa ešte pred výletom, že pôjdete maximálne na jeden krok od okraja vyhliadky a pritom bude dieťa držať za ruku jedného rodiča. Vysvetlite, prečo je to dôležité dodržať a nepreháňajte to pri tom s katastrofickými scenármi. Zostaňte vo vecnej rovine. (“Okraj skaly môže byť šmykľavý. Človeku sa môže zatočiť hlava a stratí schopnosť stáť pevne na nohách.”) Nie je cieľom prenášať svoje strachy na dieťa, ale pomôcť mu vyhodnocovať riziká samostatne na základe dostupných informácií.
Želám vám štastné návraty z dovoleniek 🙂