Poznáte to – snažíte sa trpezlivo vysvetľovať, rešpektovať potreby a uznávať pocity dieťaťa, no niekedy skrátka nemáte svoj deň a nič nefunguje tak, ako má. Dieťa nespolupracuje, vaša frustrácia narastá, až nakoniec RUP – nervy povolia, hlas vám vyletí do výšav a slová, ktoré z vás vylietavajú, akoby ani nepatrili vám. A vzápätí na to vás zaplaví pocit viny a výčitky, je vám mizerne a pýtate sa: Čo s tým?
Bude to znieť možno prekvapivo, ale takéto situácie môžu mať svoj pozitívny prínos. Nejde totiž o to, aby sme boli dokonalí rodičia v každej chvíli. Ide o to, ako sa postavíme k svojej chybe a čo urobíme potom.
Príbeh zo života
Je večer. Deň bol dlhý a vyčerpávajúci – práca, kolotoč úloh okolo domácnosti, hádky detí. Teším sa, že deti zaspia a v dome bude ticho, upracem rozbordelovanú kuchyňu, odpoviem na pracovné e-maily a ľahnem si s knižkou v ruke.
Mladší syn má ale iné plány. Bojí sa zlého snu zo včerajšej noci a chce, aby som s ním ležala v posteli, kým nezaspí. Cítim, ako netrpezlivosť vo mne narastá s každou minútou, kedy namiesto toho, aby už spal, sa len prehadzuje na posteli a chce sa rozprávať. Pred očami vidím, koľko práce ma ešte čaká a tá predstava ma tak vystresuje, že mi zrazu “vyletí dekel”. Dramaticky vyskočím z postele a vypálim na syna krikom: “Tak už dosť! Zavri oči a spi! Ja mám tiež právo odpočívať a kvôli tebe tu trčím a robota stojí.” … a ostrým krokom odchádzam z izby. No len čo zavriem dvere a dám si pár nádychov a výdychov, v hlave sa mi rozjasňuje a hrudník mi zovrie pocit viny. Takto som to nechcela… veď on za to nemôže, potrebuje ma… a ja zase potrebujem viac času pre seba.
Vraciam sa a sadám si k synovi na posteľ. Reč jeho tela hovorí, že moje slová sa ho dotkli a rozhodne mu nepomohli zaspať. Hladím ho cez perinu, pod ktorú sa predo mnou schoval a zmierlivo hovorím: „Prepáč, že som na teba kričala. Nemôžeš za to, že mám toho v práci veľa. Som unavená a tiež sa už teším do postele, preto tu nedokážem v kľude počkať, kým zaspíš. Môžem urobiť niečo pre to, aby ti bolo lepšie?“
Syn je chvíľu bez pohnutia, no potom sa vyhrabe spod periny, otočí sa ku mne a rozplače sa. Pritúlime sa a cítim, ako sa napätie medzi nimi rozpúšťa v objatí. Keď sa upokojí, navrhnem mu: “Môžem si k tebe ľahnúť, porozprávať ti jeden príbeh a keď skončí, dám ti poslednú pusinku a pôjdem pracovať, dobre? Nechám ti otvorené dvere na chodbu.” Syn zaspí 3 minúty po skončení rozprávky.
Po výbuchu môžete urobiť dve zásadné veci, ktorých výsledným efektom je to, že si budete s dieťaťom ešte o niečo bližšie.
1. Reflexia toho, čo sa udialo vo vašom vnútornom svete
Prvým krokom je prijatie toho, čo sa stalo, s patričným súcitom k sebe.
Už len to, že si uvedomíte, že ste to prestrelili a chcete ho napraviť, je obrovským krokom vpred.
Nemá zmysel zahrnúť sa výčitkami a sebaobviňovaním. Byť rodičom neznamená byť neustále pokojný a bezchybný. Aj rodič je len človek – s emóciami, s únavou a potrebami, ktoré sú často dlhodobo nenaplnené.
Výbuch hnevu býva často signálom, že vaše potreby ostávajú opakovane nepovšimnuté. Druhým krokom teda je: Buďte zvedaví a položte sami sebe otázku: Na čo ma môj hnev upozorňuje? Čo som potreboval/a a nebolo mi umožnené?
V rodičovstve často ide o základné potreby ako spánok, oddych, priestor pre seba. Ale vaša frustrácia môže prameniť aj z nedostatočného pocitu ocenenia, efektivity či zmyslu. Doprajte si malé zastavenie a preskúmajte, čo sa vo vás deje, čo potrebujete.
Pokiaľ sa vaše výbuchy hnevu opakujú častejšie, ako by ste si priali, poďte nájsť jeho príčiny a zapracovať na jeho zvládnutí. Vďaka minikurzu “Zvládni svoj hnev na deti” uvidíte zmenu už za pár dní.
Skúste tiež nájsť stratégie, ako naplňovať potreby, ktoré objavíte ako dlhodobo neuspokojené. A neváhajte do tejto stratégie zahrnúť aj svojich najbližších.
Na výchovu jedného dieťaťa by mal byť k dispozícii ideálne celý “kmeň” dospelákov, preto niet divu, že sme ako rodičia, ktorí sú na výchovu úplne sami, dlhodobo preťažení.
2. Ospravedlnenie a obnovenie vzťahu
Deti potrebujú zažívať, že aj keď dôjde ku konfliktu medzi dvoma ľuďmi, vzťah sa dá obnoviť. Len tak sa to naučia prenášať aj do ďalších vzťahov, napríklad súrodeneckých. A vzorom im v tom musíme byť my, rodičia.
Preto ďalším krokom je úprimné ospravedlnenie, priznanie chyby a prevzatie zodpovednosti za jej dôsledky.
Ospravedlnenie by rozhodne nemalo vyzerať takto: „Prepáč, že som na teba kričala, ale ty si ma tým strašne vytočil, že ma nepočúvaš”.
Možno vo vás správanie dieťaťa spustilo emočnú búrku, ale dieťa nie je skutočnou príčinou vášho výbuchu (je iba spúšťačom). Ide o vaše prežívanie a vaše nenaplnené potreby. Preto si vezmite zodpovednosť za svoje správanie do vlastných rúk a ukážte, ako to chcete napraviť.
“Prepáč, že som kričala. Ty za to nemôžeš. Bola som v strese z toho, že nestíham navariť večeru a nemala som energiu hľadať lepšie riešenie, iba kričať. Ale nebolo to správne. Viem, že ťa to asi vydesilo a mrzí ma to. Nabudúce si vyhradím viac času na písanie úloh, aby sme to spolu zvládli v pohode a bez stresu.”
Ideálne, ak k tomu ešte ošetríme emócie dieťaťa, napríklad objatím a utvrdíme ho v tom, že ho ľúbime, či už pomocou slov alebo svojou láskyplnou pozornosťou.
Čo sa tým dieťa učí?
- aj silné emócie patria k životu a nie sú nebezpečné
- konflikt neznamená koniec vzťahu
- dospelí tiež robia chyby, nezrútia sa z nich, ale snažia sa ich napraviť,
- ospravedlniť sa nie je slabosť, ale prejav rešpektu a záujmu o vzťah.
Je dobré, ak dieťa vidí, že rodič nie je dokonalý, že robí chyby a vie za ne prijať zodpovednosť. Ak by sme totiž boli dokonalým učebnicovým rodičom, dieťa začne pochybovať samo o sebe.
Nie je možné, aby sa ono správalo dokonale, keďže jeho mozog dozrieva, nevie často ovládať svoje impulzy a musí testovať hranice. To všetko je pre jeho vývoj úplne prirodzené. A teda dieťa si v takomto prípade začne myslieť, že s ním je niečo chybné, ak máva záchvaty hnevu a nespráva sa vždy podľa šablóny dokonalosti, ktorú nasadil rodič. A to rozhodne nie je dobré pre zdravý rozvoj jeho sebahodnoty.
Stručné zhrnutie krokov – čo robiť, keď stratíme nervy:
- Zastav sa a vydýchni sa. Najprv potrebujeme vrátiť seba do rovnováhy, až potom hovoriť s dieťaťom.
- Ospravedlň sa a vezmi si zodpovednosť za chybu. Úprimne, stručne podľa zrelosti dieťaťa. Nezvaľuj vinu na dieťa ani nikoho iného a povedz, čo hodláš urobiť pre to, aby sa to nabudúce nestalo.
- Obnov kontakt. Ponúkni blízkosť, objatie, dotyk, chvíľu spoločnej aktivity, pozornosti.
- Načúvaj dieťaťu. Uznaj jeho pocity, ktoré v ňom vyvolala tá situácia.
- Reflektuj. Čo môžeš spraviť inak, aby som sa cítila viac v rovnováhe, aby si dala viac priestoru svojim potrebám?
Záverom
Výbuch hnevu nemusíme považovať za zlyhanie. Je to ľudské a stane sa to každému. Až náš prístup k tomu, čo sa stane po výbuchu rozhodne o tom, aký to bude mať dopad na náš vzťah s dieťaťom. Ak dokážeme obnoviť spojenie s dieťaťom a urobiť si zároveň malú inventúru svojho vnútra, náš vzťah to nezničí – naopak, môže ho to ešte posilniť.