Always choose love. Požičala som si túto rodičovskú mantru od doktorky Laury Markham.
Rodičovstvo sa často podobná na vojnové pole.
Ráno sa zobudíte a vediete boj o to, že tigrované tričko sa nehodí k bodkovaným legínám. Vediete boj o to, že čokoládový puding sa nehodí k raňajkám. Že sa nehodí brať si cudziu hračku, ktorú nájdeme na pieskovisku, domov. Že ten liek treba prehltnúť, aj keď je hnusný. A tak ďalej. Prehovárate, prosíte, zvyšujete hlas, vyhrážate sa, urážate sa a odchádzate, vraciate sa s úplatkom. A tak dokola. Dieťa sa rozčuľuje, plače, kričí, odúva sa, trieska sebou o zem, bije súrodenca, plače, a tak dokola. Proste denná rutina. Neustály boj o moc. Ale vy cítite, že to tak nemusí byť. Že namiesto toho, aby ste sa každý deň modlili, nech už deti zaspia a vám sa ten blázinec skončil, namiesto toho si môžete užívať spoločný čas s deťmi až do chvíle zaspávania. Ako na to? „Choose love.“
Zastavte sa a obráťte pozornosť do svojho vnútra.
V situácii, keď sa vám zdá, že dieťa neposlúcha a “zlobí” (a že ich je v bežnom rodičovskom dni požehnane…), obráťte najskôr pozornosť na seba. Možno neviete, čo povedať, alebo ako to vyriešiť. Možno ste práve v časovom strese, možno sa zrovna bojíte o bezpečnosť dieťaťa. Možno ste nahnevaní. Jednoducho, lomcujú s vami emócie. Otvorte dvere a pustite ich von. A pozvite si dnu lásku. Ako zázrakom sa situácia otočí a problém sa častokrát rozplynie. Často sa totiž ukáže, že žiaden reálny problém vlastne dieťa nemá. Potrebovalo iba získať body v bitke o moc. Ale ak mu prejavíte pochopenie, prijmete jeho pocity a uistíte ho, že je milované, láska ho premôže a viesť vojnu stratí zmysel. Áno, iste, nie vždy to je takto jednoduché. Sú aj reálne problémy, ktorým treba čeliť s dôslednosťou a bez kompromisov. Ale prístup „choose love“ neprehrá ani tu.
Čo to v realite znamená „Vyberte si lásku“?
Vezmime si jednoduchú situáciu. Ponáhľate s k doktorke a 4-ročné dieťa si nechce obuť topánky. Hrá sa na zemi, vyberá rôzne topánky z botníku a zase ich dáva naspäť. A pritom ho už dve hodiny pripravujete na to, že budete musieť odísť. Narastá vo vás frustrácia a stres. Predstavujete si, že to zase skončí plačom a vy zase prídete neskoro na termín a budete za neschopnú matku.
KROK 1: Zastavte sa a „vystúpte zo seba“
Zastavte sa. Odložte na malú chvíľu všetky ostatné činnosti bokom. Neobliekajte sa, nebaľte veci, nedívajte sa na dopravu na Google mapách. Venujte pozornosť len sebe. Pomôže napríklad párkrát sa nadýchnuť a vydýchnuť. Alebo si dajte kľudne tri otočky doprava na tri poskoky na ľavej nohe. Hocičo, aby ste sa odstrihli od dovtedajšieho konania a myslenia. Od režimu “útok alebo útek”, ktorý sa aktivoval vo vašom tele vplyvom stresu. Potrebujete totiž získať nadhľad. Vykašľať sa teraz na ten vnútorný hlas, ktorý na vás kričí: „Rodičia majú pravdu a deti ich majú poslúchať. Proste na ňu zakrič a bude po tvojom aj keby si mala oči vyplakať“. Vykašľať sa na to, že moji rodičia by mi dali jednu po zadku a šlo by sa ďalej. Vnímajte, čo sa deje s vašim telom a aké pocity vami prestupujú. Pravdepodobne to je hnev, bezmocnosť donútiť zase dieťa k niečomu, do čoho sa mu nechce. Akonáhle si vlastné pocity plne uvedomíme a prežijeme si ich, oni sa uvoľnia a nám sa rozjasní myseľ. Nezačnite ich teraz analyzovať, na to bude čas inokedy. Len tak v tichosti precítiť. Nádych, výdych.
KROK 2: Empatická reakcia
Vyberte si lásku. Pozrite sa na situáciu z perspektívy dieťaťa. Akceptujte jeho pocity. Konanie dieťaťa môže byť v danej situácii neakceptovateľné, ale jeho pocity sú reálne a chceme mu pomôcť ich spracovať. Napojte sa na dieťa. Čupnite si k nemu, pohlaďte ho, pozrite sa mu do očí. Pokiaľ sa vám podarilo dosiahnuť stav ukľudnenia, možno len to samotné fyzické napojenie a ticho postačí, aby sa vám dieťa otvorilo a odkrylo, v čom je problém. Ak nie, pokračujte empatiou. „Ja viem, že sa ti do toho nechce. Bolo by fajn, keby sme mohli ešte pokračovať v tej hre na obchod, že? Chceš, aby som ti pomohla do topánok?“ Malinká začne ticho plakať a pritúli sa k vám. Je to výborná správa. Cíti sa v bezpečí, dala priechod svojim pocitom.“Chcem iné botičky“, povie. „Aha, nechceš tie zelené? Ja som myslela, že tie nosíš najradšej.“ „Nechcem. Karol sa mi smeje, že som žaba…“ Stisne vám srdiečko, keď vidíte ten ukrutne smutný výraz v tvári. Problém vyriešený. A vy by ste sa nikdy nedozvedeli, že vašej nádhernej dcérke sa niekto smeje a prirovnáva ju k žabe, keby ste na ňu v tom zhone nakričali a násilím jej navliekli topánky (ako sa to bežne robí…). Namiesto toho ona nastupuje do auta k doktorke s presvedčením, že sa so svojimi pocitmi nemusí trápiť sama.
A kde sú hranice?
Prejaviť empatiu, neznamená zhltnúť všetky hlúposti, ktoré si dieťa vymyslí. V iných situáciách po prejavení empatie často nastupuje láskavé ale pevné stanovenie hraníc. Vymedzenie akceptovateľného chovania. To, samozrejme, môže viesť k umocneniu ďalších pocitov u dieťaťa. Je to pre malého človiečika ťažké, vysporiadať sa s takou hŕbou pocitov každý deň. Buďme mu v tom oporou. Naučme ho pomenovať pocity, bude sa mu s nimi ľahšie žiť.