Mama, ktorá kričí, je vyčerpaná, nie zlá. Prečo to tak je?

Dnes mi deti druhýkrát rozbili nástenné hodiny. Prekrásne umelecké dielo. Jediné na celom svete. Unikát. Svadobný dar.

Keď sa to stalo prvý raz, situácia vyzerala asi takto:

Dávam do poriadku kuchyňu po krásnom letnom popoludní strávenom vonku v spoločnosti zopár kamarátov. Moje pohyby s handrou začínajú byť až zúrivo rýchle, viem, že deti sú unavené a treba sa ísť ukladať do postielok. Tak sa plne sústredím na neporiadok a vytesňujem ostatné vnemy. Starší syn si vyhadzuje balónik, ktorý mu kamaráti nafúkli. Behá s ním po obývačke a zrazu mi do hlavy udrie nepríjemný zvuk. Niečo sa rozbilo. Srdce mi poskočí do krku a pohyb ustrnie. Chvíľu lapám po dychu, keď mi to celé došlo. Hodiny. Ach nie! Pozriem sa na syna, ktorý sa díva na rozbité kúsky na zemi a na perách má  ľahký úsmev. Nemám silu racionálne zhodnotiť napáchané škody. V tom momente to na mňa všetko doľahlo. Všetka únava z prerušovaného spánku nahromadená od pôrodu druhého syna, všetka frustrácia z neposlúchania staršieho syna, s ktorou som denno-denne bojovala. S plných pľúc som naňho zakričala. „To snáď nie je pravda! Nestačí, že neposlúchaš, ešte mi tými svojimi blbosťami aj rozbiješ tie krásne hodiny? Zmizni! Choď preč odo mňa, nechcem ťa dnes už vidieť!!“ Pravdepodobne som aj použila nejaké invektíva. Synovi sa okamžite zaliali oči slzami a vybehol hore po schodoch. Cítim adrenalín, hruď sa mi prudko dvíha a klesá. Dívam sa na rozbité kúsky a snažím sa urobiť si predstavu, čo by sa dalo zlepiť. Ale obraz sa mi rozmazáva. Tupo pozerám pred seba a uvedomujem si, čo som práve urobila. Som netvor. Hnusný, agresívny netvor. Začína sa mi triasť brada a vlhnúť oči. Nenávidím sa za to, že som zase kričala. Vystrašila a rozplakala syna, a odohnala ho od seba preč. Medzitým nastúpil manžel a prevzal starostlivosť o synovu večernú hygienu.  

Akú informáciu som celým týmto konaním odovzdala dieťaťu:

1.     Veci sú dôležitejšie ako ľudia.
2.     Keď niečo zničím, mama ma nemá rada a nechce ma vidieť.
3.     Nikdy neviem, čo mám od mamy čakať. Kričí tak náhle a tak desivo.
4.     Keď som smutný a vystrašený, musím si s tým poradiť sám.
5.     Keď mama kričí, príde sa mi ospravedlniť.

Keď už ležal v postieľke, prišla som mu povedať: “Prepáč, veľmi ma to mrzí, že som na teba kričala. Nevedela som, čo robiť. Bola som z toho veľmi smutná a nahnevaná. Ale nebolo správne na teba kričať. Viem, že si tie hodiny rozbiť nechcel. Odpustíš mi to?“

Po asi dvoch rokoch sa hodiny rozbili znovu a situácia vyzerala nejak takto.

Dávam do poriadku kuchyňu po večeri. Mladší syn si kope malú loptičku a hádže ju po obývačke. Pred chvíľkou totiž videl, ako si starší brat kopal s tatom tú istú loptičku a veľmi dobre sa pri tom bavili. Tak si to tiež chce vyskúšať. Nedivím sa. Hovorím mu:”Zlatko, bež už hore za tatom, čaká v kúpeľni a pôjdete sa kúpkať.” Loptička skáče tam a späť a zrazu začujem ten známy zvuk. Inštinktívne vykríknem, lebo viem presne, čo sa stalo, i keď nevidím za roh. Rozbité hodiny. Starostlivo zlepené hodiny. Rozbité zas. Pravdepodobne nenávratne. Chvíľku sa seba ticho civíme so synom. Vidím, že sa mu do očí hrnú slzy, začína prudšie dýchať. Vyzerá trochu vystrašený. Prídem k nemu a chytím ho do náručia. Posadíme sa, objímam ho a hladkám po vláskoch. „Ty si sa zľakol, keď padli hodiny, že? A vystrašila som ťa, keď som vykríkla? Prepáč, ja som sa tiež zľakla a nevedela som, čo robiť. To nič. To sa stáva, že sa niečo rozbije. Som s toho ale veľmi smutná, vieš? Boli to krásne hodiny a ja som ich mala veľmi rada. Tiež by si bol smutný, keby sa ti rozbila tvoja obľúbená mašinka na márne kúsky, že? Tak pôjdeš už za tatom do kúpeľne, ano?“ Syn pokojne opustí moje objatie a beží za tatom. Ja sa zhlboka nadýchnem a otvorím si krabicu karamelových chrumiek. Hodiny tentokrát už nezlepíme. Socha slobody nemá hlavu ani ruku, Taj mahal nemá strechu, z Kolosea zostala len polovica.

Akú informáciu som svojím konaním predala synovi tentokrát?

1. Ľudia sú dôležitejší než veci
2. Keď sa cítim vystrašený a smutný, mama je pri mne a pomôže mi s tými pocitmi.
3. Mama má tiež silné pocity a vie mi o nich povedať. Ale nekričí na mňa.
4. Mama ma ľúbi, aj keď spravím prúser.

A teraz príde ten rébus. Ako je možné, že úplne rovnaká situácia viedla jedenkrát ku katastrofálnej rodinnej kríze a druhýkrát bola vyriešená za dve minúty bez bolesti a jaziev na duši? Za oboma situáciami stoja rovnakí protagonisti. Hoci sa situácie opakujú po nejakom čase, matka bola v oboch prípadoch presvedčená, že kričať na deti je nesprávne a že fyzické tresty nikdy neprinášajú žiadny výsledok. Neprešla medzitým žiadnym výcvikom zvládania emócií. Je to tak prozaické.

Rozuzlenie: V druhom prípade som zrovna bola po kruhovom tréningu. Dobre naladená, zaplavená endorfínmi. Unavená, ale pritom s hlavou „vyvetranou“ na hodinu bez detských požiadaviek a otázok. Na jednu jedinú hodinu. Je to zázrak, ako málo niekedy stačí, aby sme rodičovstvo zvládali s nadhľadom.

Spokojná mama = spokojné dieťa.

Pretože ak je matka neustále vyčerpaná a unavená, je logické, že ľahkosť bytia neprenesie na svoje deti. Je jasné, že pohár jej emócií pretečie pri tej najbanálnejšej situácii a ona spustí búrku na svojich najbližších a potom sa akurát z toho cíti mizerne.

Preto tvrdím, že ak chceme vychovať psychicky vyrovnané deti, musíme byť vyrovnanými my, rodičia. A k tomu postačí pre začiatok pravidelná psychohygiena. Vyčistiť si hlavu športom, tvoriť niečo, čo vás napĺňa radosťou. Dopriať mozgu kľud od detského kriku a detských otázok.  Tiež to tak máte, že sa po hodinke bez detí zase na nich tešíte a máte tendenciu ochotnejšie spĺňať ich nezmyselné požiadavky? (“Mami, ale ja som chcel mliečko do zelenej misky!” “Okej nevadí, prelejeme.”)

Je to tak prosté. Určite ste to už stokrát čítali. Spokojná mama = spokojná dieťa. Vyčerpaná mama, ktorá sa celý deň usmieva a do poslednej kvapky energie spieva dieťaťu desať uspávaniek, je budúci prúser, ktorý vybuchne a zanechá za sebou spúšť. Je to na vás, aby ste si našli zdravý balanc medzi svojimi potrebami a potrebami detí. Ale nezabúdajte na seba. Ste dôležitejšia, ako si myslíte.