“Prestaň revať, lebo ťa zmastím, že budeš zelená!”
Dúfala som, že táto alebo podobne nefunkčná veta už vymizla zo slovníkov dnešných rodičov. Kdeže. Stačilo zájsť kúpiť chlapcom slipy do istého lacného reťazca s čínskym textilom a hračkami. A realita mi dala facku rovno do tváre.
Roztomilé, blonďaté, asi trojročné dievčatko sprevádzalo mamku na nákupe drobností do domácnosti. Matka zrovna platila pri pokladni, kým dievčatko vyberalo z regálov postupne všetko, čo ju zaujalo. Ružové gumičky, náramky, sady bateriek, autíčko, dáždnik s kvetinkami. Všetok tovar okolo pokladne bol taký krásne farebný a úplne to kričalo na maličkých zákazníkov “Siahni si na mňa, vyskúšaj si ma, vezmi si mi, preskúmaj ma!” Jej fascinácia bola preto úplne pochopiteľná. Je to predsa malý tvor túžiaci po poznávaní sveta všetkými zmyslami.
Nasledoval klasický scenár. Mamička najskôr trpezlivo vysvetľovala, prečo si danú vec teraz nebudú kupovať. Potom už menej trpezlivo opakovala len – Polož to, už nič nechytaj. A potom, keď maličká pochopila, že žiadnu z tých úžasných farebných vecičiek nebude mať doma, spustila srdcervúci plač. Všetky oči sa upreli na matku s plačúcim dievčatkom. Ona ho schytila na ruky a odkráčala k východu. A popritom na dcérku zasyčala: “Prestaň revať, lebo ťa zmastím, že budeš zelená!”
Milá mama z obchodu, chcem ti povedať niečo dôležité. To, čo sa udialo v tom obchode, bol čarovný okamih. Tvoja dcéra si zažila emóciu smútku, sklamania a snáď i frustrácie. Všetko to z nej krásne vyšlo von do veľkého plaču, aby sa s týmito pocitmi dokázala vyrovnať. Urobila presne to, čo sa v dospelosti učíme u psychoterapeutov a ešte im aj za to platíme. Urobila to sama od seba a bolo to tak správne. Hovorí sa tomu “Slzy márnosti”. Slzy márnosti deťom pomáhajú vyrovnať sa s rôznymi frustráciami, ktoré zažívajú. A pokiaľ im nedovolíme vypustiť tieto slzy, zarábame si na oveľa väčšie problémy, ako sú pohŕdavé pohľady nakupujúcich.
Keď tvoja dcérka začala plakať, dala ti tým šancu byť jej oporou vo chvíli, keď potrebuje rameno na vyplakanie. A ty si tú šancu pochovala pod náhrobný kameň s nápisom “Prestaň revať, lebo ťa zmastím, že budeš zelená!”
Verím, že to boli len vyhrážky plné tvojej bezmocnosti a že na žiadne “mastenie zadku” nedôjde. Verím, že si bol len unavená z 12-hodinovej šichty a že ti v tej chvíli rupli nervy po celom dni napnuté ako struny ukulele.
Verím, že si si v skutočnosti chcela k nej čupnúť, pohladiť ju po vláskoch, pozrieť jej do očí a povedať: “Je ti to ľúto, však, že si žiadnu z tých hračiek nemôžeme zobrať domov. Poď sem, potulíme sa trošku, aby si sa cítila lepšie?”
Verím, že nabudúce to skúsiš touto vetou a že ešte nebude neskoro.
A ak ťa zaujíma, prečo sú slzy márnosti také dôležité pre vývoj emočnej zrelosti u detí, siahni po knižke Držte si své děti (od autorov Gordon Neufeld a Gábor Maté).