7 omylov tradičnej výchovy, ktorými strácame dôveru svojich detí

V tradičnej výchove je množstvo momentov, ktoré dennodenne zabíjajú dôveru našich detí voči nám, rodičom. Preto sme si zvykli na to, že teenager viac verí kamošom, než matke. Ale čo ak to tak byť nemusí? 

“Mami, autíčku sa zase zlomilo to zadné koleso.”

“Aha, ukáž, pozriem sa na to. Ako sa to stalo?” 

“No… ja som s ním trieskal o zem, lebo som sa naňho nahneval” 

“Jejda, no… zdá sa mi, že to už nepôjde opraviť. Autíčko už pôjde do “Papá krabice””

Syn sa rozplače.

“Keď ono nechcelo stále zabáčať….tak som chcel…”

Objímam ho a hladím po vláskoch. Netreba ďalšie slová. Už tak je z toho dosť smutný. Vie, že s hračkami sa netrieska. Vie, že už nebude mať auto svoje na diaľkové ovládanie a nič sa na tom nezmení. Nechám ho, nech si ten pocit prežije a verím, že nabudúce si dá pozor na svoje prchké nervy. 

Kde je strach, nemôže byť dôvera.

Dôvera je ako usmiata dobrosrdečná stará pani s osteoporózou, teda krehkými kosťami. Raz jej podkopnete kolená, zlomí sa. Zahojí sa za veľmi dlhý čas. Druhýkrát podkopnete, zahojí sa za ešte dlhší čas a zrastie nakrivo. Už kríva pri chôdzi. Tretíkrát kopnete, už nevstane. Bude sa len plaziť. 

Všetci rodičia, ktorých mám okolo seba, chcú mať s deťmi láskyplný vzťah a chcú, aby im deti dôverovali. Vrátane mňa. 

A pritom je v tradičnej výchove je množstvo momentov, ktoré dennodenne zabíjajú dôveru našich detí voči nám. 

1. Kričíme na deti
2. Používame fyzické tresty – hovorím o tých spoločensky prípustných, ako je plácnutie po zadku. Kde je strach, nemôže byť dôvera. Ak sa vás dieťa bojí, nebude vám veriť. 
3. Nezveríme im zodpovedné úlohy, lebo neveríme, že sú dosť veľkí alebo zruční na ich zvládnutie. 
4. Podkopávame im sebavedomie negatívnymi prognózami. Nelez tam, spadneš! Nebehaj, niečo rozbiješ! Nechaj to radšej na mňa, si ešte na to maličký. Neflákaj sa toľko, zase to nestihneš. 
5. Nehovoríme im o živote celú pravdu a nič len pravdu. V snahe o jednoduchšie vysvetlenie alebo výchovné pôsobenie sa uchyľujeme k polopravdám, prekrúteným faktom či totálnym nezmyslom. Schválne, koľko rodičov už použilo hrozbu “vezme si ťa čert” v snahe o to, aby zbavilo dieťa nejakého zlozvyku? 
6. Nedodržujeme dohody, ktoré si vzájomne dáme. A sami nerobíme to, čo po deťoch žiadame. Trieskame dverami, nadávame, ohovárame šéfa a susedku za ich chrbtom.
7. Keď spravia chybu, moralizujeme, poučujeme a vychovávame. A pritom jediné, čo potrebujú v tej chvíli, je empatia a prijatie. 

Bezpodmienečná láska a bezpodmienečné prijatie.

Bezpodmienečné prijatie človeka, ktorý pochybil, je základný kameň budúceho hlbokého priateľstva. A čo viac si ako rodičia môžeme priať než to, že naše pubertálne dieťa si príde k nám pre objatie, keď sa bude v živote pre niečo trápiť…To by sa bez dôvery nestalo. 

Pozrite sa na svoj dospelácky život a spomeňte si na nejakú chybu, ktorej dôsledky vás poriadne potrápili. Vezmime si takú obyčajnú situáciu, ktorá sa stala snáď každému dospelákovi-vodičovi. Nabúrali ste auto. Iba neškodný ťukanec z nepozornosti. Keď sa to stane a všetci sú zdraví a živí, obleje vás studený pot, keď si začnete uvedomovať, čo všetko vás čaká. Opletačky s políciou, poisťovňami, všade vypisovanie tisícov formulárov, ísť do servisu a zaplatiť fúru peňazí za blbé vyklepanie plechov. A to len kvôli tomu, že som chcela zdvihnúť ten blbý mobil zo zeme. “Už toľkokrát som si hovorila, že sa mám naplno venovať dianiu na vozovke a nenechať sa ničím iným vyrušiť. A zase som to porušila.” Chce sa vám plakať a nadávať na celý svet a najviac na seba. Keď všetko vybavíte a na dohodnuté rande s kamarátkou sa dovalíte o hodinu neskôr, zrútite sa vyčerpaním na stoličku a všetko to zo seba vysypete. A ako zareaguje vaša najlepšia kamarátka? Povie vám: “Neplač mi tu preboha pre také hlúposti. Pozbieraj sa trochu, veď si veľké dievča!” 

To by vám vskutku padla sánka, však? Alebo na vás nakričí: “Ty si ale blbá! To nevieš, že oči z vozovky nesmieš spustiť ani na zlomok sekundy? Vieš, koľko metrov auto prejde za sekundu pri rýchlosti 90 km/h? Veď už minule si skoro neubrzdila, keď si hľadala žuvačky v priehradke. To si naozaj úplne nepoučiteľná?” Ak náhodou áno, asi by ste sa jej už druhý raz nezverili. Pretože ste sa pri nej cítili, ako to malé dievčatko, ktoré kedysi rozbilo doma bezvýznamnú porcelánovú figúrku a mama na ňu nakričala tak, že celé detstvo sa bála vojsť do obchodu s porcelánom.  

Pravdepodobne vám povie: “To bude v poriadku. Hlavné je, že sa nič vážne nestalo a nikto sa nezranil. Všetci robíme občas chyby. Si len človek. A si vyčerpaná z práce. Každému sa občas stane, že mu ujde pozornosť na ceste.” Stiskne vám ruku a objíme vás. A sľúbi, že vám príde cez víkend postrážiť na hodinku deti, aby ste mohli zájsť do servisu. 

Pretože to robia priatelia. Nesúdia, nepoučujú, nemoralizujú, nekričia. Majú nás radi aj so všetkými chybami a prúsermi, ktoré vyvedieme. Pomáhajú nám cítiť sa lepšie. A preto im dôverujeme. 

Súdime, poučujeme, moralizujeme. My, rodičia s dobrými úmyslami.

Ako to máte vy sami? Povedali ste rodičom, že ste v škole s kamoškami vyviedli nejakú lumpovinu skôr, než sa to rodičia dozvedeli na triednej schôdzke? Nehanbili ste sa, keď vás mama chytila okolo pliec pri ceste zo školy, lebo mala vydarený deň? Povedali ste rodičom, že je vám tak zle od žalúdka dnes kvôli tomu, že ste včera vypili svoje prvé dva nezákonné poháre lacného vína? Prišli ste sa vyplakať na mamine či otcove rameno, keď ste sa zamilovali do spolužiaka, ale on si vás nevšímal? Ja nie. Ja by som sa ani nepriznala rodičom k tomu, že som tomu autíčku zlomila koleso svojimi nervami. Povedala by som polopravdu, že sa pokazilo samo. 

A ešte jedna vec k dôvere. Máte medzi kamarátkami/kolegyňami nejakú pani “dokonalú”? Vždy perfektne upravenú, oblečenú, vo forme, v dobrej nálade. V manželstve všetko klape, deti perfektne poslúchajú, v práci jeden úspech za druhým. Všimli ste si, že hoci to môže byť milý a dobrosrdečný človek, vôbec nemáte chuť sa mu zverovať s nejakými vašimi trablami? Akosi jej nedôverujete. Prečo? Je príliš dokonalá. 

Kam tým mierim? Žite svoj život s deťmi a pred deťmi. Neskrývajte všetky problémy za dvere spálne a nedávajte si ich na tanier až po desiatej večer. Dôvere prospieva, keď deti vidia aj vaše slabiny. Keď vidia, že robíte chyby a že nie ste dokonalí. Keď vidia, že sa občas s niekým pohádate a viete sa zas udobriť. Že občas plačete aj nadávate. Proste buďte úprimní a opravdoví. Deti majú radary na cítia, keď niečo predstierame. Kontrolka dôvery sa im hneď rozsvieti.

Keď vám raz dieťa prerastie cez hlavu (teraz myslím doslova fyzicky), ale mentálne ešte nie je vybavené zvládnuť všetky nástrahy sveta, aký nástroj máte k dispozícii na jeho výchovu? Ostane vám jedine dôvera. Ak máte jeho dôveru, môžete stále usmerniť jeho kroky. Môžete veci riešiť s kľudom, bez odvrávania, plaču, zatvárania sa v izbe a útekov z domu. Nikdy nie je neskoro začať veci meniť, budovať dôveru.