6 komunikačných pascí, ktorými podvedome podporujeme rivalitu medzi súrodencami

Najlepší darček, aký som kedy mohla dať svojmu staršiemu synovi je jeho mladší brat. 

To bezpochyby. Ale trvalo mi chvíľu, kým som to začala takto vnímať. 

Prišiel na svet v časoch, kedy som prežívala svoje najväčšie materské peklo so starším synom. Kolotoč večných záchvatov hnevu takmer dvojročného dieťaťa, kričania, plakania a nepochopenia. Asi to tak malo byť. Asi mi to malo otvoriť oči. Cítila som totiž, že je nesmierne dôležité vytvoriť im prostredie k tomu, aby sa ich vzťah mohol rozvíjať správnym smerom. Čo to pre mňa znamená, správnym smerom? Aby jeden v druhom našli oporu, pochopenie, aby jeden druhému dôveroval a mohol sa spoľahnúť, že keď to bude jeden z nich potrebovať, ten druhý mu pomôže. Bez otázok a bez súdov. 

Lenže narodením druhého syna ešte len začalo poriadne ródeo. Nielenže som bábätku mohla venovať len polovicu svojej pozornosti, ale navyše mi túto polovicu starší syn pekne okorenil. Takže vo finále som mala pocit, že sa starám o štyri deti, a nie o dve, pretože vždy, keď to vyzeralo, že malinký už konečne u kojenia zaspáva, starší niečo neodkladne potreboval a celý proces uspávania mohol začať znovu. Do toho ma niekde vzadu neustále hrýzli výčitky. Voči staršiemu – že si maminku dostatočne dlho neužil iba sám pre seba a príliš skoro sme mu priviedli brata. Voči mladšiemu – že sa mu nevenujem tak intenzívne, ako by som chcela. No celé zle. 

Uplynuli tri roky a takto to u nás vyzerá dnes. 

Bitka o Lego

Vychutnávam si chvíľu oddychu s knižkou v ruke. Deti, plné rannej energie, sa pustili do dobrodružstiev svojho Lego sveta. Počujem, ako sa prehrabujú v krabici s Lego kostičkami, ten zvuk je prenikavý a dôverne ho poznám. Zanedlho sa z izby ozýva nespokojné dlhé písmeno E, pridáva na intenzite a naliehavom tóne. Vzápätí sa ozve aj hysterický výkrik a buchot vybiehajúcich nožičiek. Kto prvý pribehne, obsadí si maminku pre seba a vyplače sa zo svojej frustrácie. Objímam, hladím, utieram slzičky. Nič nezisťujem. Vytiahnem radšej empatiu: “Kubík ťa niečím nahneval, že?” Keď sa mu slzy usušia, povie: “Môžeš sa už teraz potúliť aj s Kubíkom. Už som sa ukľudnil.” Mladší syn zo mňa zlezie a uvoľní miesto staršiemu. Ten zatiaľ plače na zemi vedľa nás.Tiež sa snažím empatizovať: “Si smutný, že Tobík zase na teba kričí, však?” Chce to päť minút času a kľudu a otvorenú náruč. Tak málo niekedy stačí. Za ďalších päť minút sa vrhnú do ďalšieho spoločného vymýšľania. A ja viem, že zhruba do večera, kedy príde hádka z únavy, ich čaká nádherný čas plný hier a sveta fantázie a spoločného blbnutia a veľa smiechu. A zahreje ma pri srdci vždy, keď z ich rozhovoru začujem slová ako: Ukážeš mi, prosím, nachvíľku toto …? Prepáč, nechcel som. Pomôžem ti to postaviť, chceš? 

Konflikty nie sú zlé.

Samozrejme, že to nie je takéto idylické a harmonické každý deň v roku. Ale prečo by aj malo byť? Medziľudské vzťahy sú dynamické, a tak je úplne v poriadku, keď vrchol súznenia medzi dvoma ľuďmi je nasledovaný pádom do strmého údolia konfliktu. A následne sa prežitím emócií v konflikte a precítením uvoľnenia z vyriešenia konfliktu posunú vzťahy zase do ďalšej roviny. Konflikty sú dokonca žiaduce, aby si deti prežili pocity, s ktorými sa tieto spájajú, vedeli ich pomenovať a dostať zo seba von. A aby sa naučili konštruktívne riešiť problém, ktorý konflikt vyvolal.  

Ako podporiť dobrý vzťah medzi súrodencami a zachovať si pritom zachovať vzťah ku každému dieťaťu zvlášť? 

Dajte si pozor na tieto komunikačné pasce. Sú to generáciami predávané zlozvyky, ktoré bezpečne nahlodajú čistotu súrodeneckého vzťahu a prilejú olej do ohňa žiarlivosti a vzájomnej rivality. 

1. “Nebudem ťa mať rada, keď ubližuješ bráškovi.” Alebo “Maminka je veľmi smutná keď vidí, že sa bijete o Lego.” 

Nikdy nepodmieňujeme rodičovskú lásku nejakou aktivitou alebo typom chovania. Dieťa milujeme také, aké je. Bezpodmienečne. Takýmto citovým vydieraním zarábame deťom na problém s vnímaním vlastnej sebahodnoty. 

2. “Si starší a rozumnejší, tak sa s ním nebi a vezmi si inú hračku”. Alebo “Si starší, tak mi trošku pomáhaj, a ty naopak, len mi rozplačeš toho brášku”. 

Au, chudák starší súrodenec (pričom starší často znamená, že má 3 či 4 roky). Len preto, že sa narodil prvý, nemá právo chcieť nejakú hračku, ktorá je v tom momente najdôležitejšou vecou v jeho vesmíre?  

3. “Kto začal tú bitku?”Alebo “Videla som, že trháš bráškovi obrázok, takže za to môžeš ty”. 

Žiadne krivé obviňovanie, žiadne vyšetrovanie. Aj keď sa vám zdá, že ste videli celý príbeh, nemusí to tak byť. Za konfliktom sa môžu skrývať nespočetné nánosy nevyriešených bolestí z predchádzajúcich hádok alebo nespracované emócie, ktoré práve vybublali na povrch. Preto žiadne hľadanie objektívnej pravdy a vinníka nie je na mieste. Vyjde z toho jedine jedna ukrivdená strana a prenesená frustrácia, ktorá zosilní ďalší konflikt. 

4. “Ty si žalobaba/ Ty si ale herečka…”

Ponižovanie dieťaťa by malo úplne zmiznúť z rodičovského slovníka. Radšej sa spýtajte, ako situáciu videlo to druhé dieťa a uznajte jeho emóciu. Má právo sa cítiť nahnevaný či ukrivdený. 

5. “Povedzte jeden druhému prepáč a podajte si ruky.” 

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že budete mať rýchlo pokoj. Opak je pravdou. Problém ste iba zamietli pod koberec. Nahromadená frustrácia sa opäť len presunie na neskôr. A čo horšie, učíme tým deti, že pretvarovať sa a konať v rozpore so svojimi pocitmi je v poriadku. To chceme? 

6. “Pozri sa na brášku, ako to pekne vyfarbil. Ty si starší a dočmáral si akurát celý papier čiernou.”

To je ten najkrutejší spôsob, ako zakopať detské sebavedomie do zeme. Porovnávanie so súrodencom. Nehovoriac o zničenej motivácii nabudúce niečo s chuťou vymaľovať.