Sedíme s kamarátkou pri káve za stolom malej detskej herničky. Kruhy pod očami nám to síce nevyrieši, ale tá vôňa je proste balzam. Sme práve po skončení pohybového krúžku pre deti. Naše batoľatá zrovna objavili neškodnú hru hádzania loptičiek dolu po šmykľavke, takže máme asi tri minúty na zrýchlené terapeutické sedenie (kým bude treba odbehnúť k nejakému prúseru).
„Ja už som z neho tak vyčerpaná, nemám silu ho neustále niekam ťahať a bojovať s ním. Varím špeciálne preňho polievku bez korenia, a on zje dve lyžičky a zvyšok mi to hodí rovno do ksichtu. Keď sa obliekame, musím ho naháňať po byte, spotím sa pri tom jak prasa (som v 5.mesiaci s druhým dieťaťom). A keď sem prídeme, on sa vôbec nechce zapojiť do tých aktivít. Načo platím za to, že mi syn stojí skoro celú hodinu v rohu a pozerá na to, ako sa ostatné deti skvele zabávajú? Pripadám si ako idiot. Mám pocit, že do všetkého ho musím nútiť a on si nič z toho, čo robím, neváži.“
Taký úplne bežný deň na materskej, čo poviete? Človek je v jednom kole a nevie, ako z toho von. Skúsme sa na celú situáciu pozrieť z opačného pohľadu. Pohľadu toho nevďačného dieťaťa. A čítajte fakt pozorne.
„Sedím na koberci a púšťam si zvuky z novej hračky, ktorú som dostal od babky. Je fakt super. Vydáva zvuky podľa zvieratiek na obrázku a hrá pesničky. Všetky by som sa chcel naučiť spievať. Teraz si púšťam tú žirafu. Už asi päťdesiatykrát. Maminka mi príde povedať, že ideme jesť polievku. Nemám veľký hlad, radšej by som si ešte púšťal žirafu a učil sa tú pesničku. Ale slížikovú polievku od mamky mám veľmi rád. Mama ma pripúta do stoličky, sadne si oproti a začne ma kŕmiť. Papám lyžičku, dve, je dobrá, ale potom fúúúúúj, čo to tam je? Cibuľa? Ona tam dala cibuľu? Veď predsa vie, ako veľmi ju neznášam. Úplne ma napne a musím to sústo rovno vypľuť. Fuj. Mama na mňa v sekunde skríkne, čo robím. Hrozne ma to vyľakalo. Vždy, keď takto náhle zvýši hlas, veľmi sa preľaknem a neviem, čo sa bude diať. Rozplačem sa a snažím sa vyprostiť z pripútaných pásov na stoličke, aby som sa mohol pritúliť k maminke. Pritom neobratne rozhadzujem ručičkami a trafil som misku s polievkou, ktorá vyšplechla rovno na mamu. Mama mi v rýchlosti poutiera tvár a oblečenie od slížov, dá ma dolu zo stoličky, uteká pre handru a utiera to svinstvo. O jedlo už nemám záujem, tak sa vraciam k pesničke o žirafke. Zachvíľu mama príde a pokojným hlasom mi hovorí, že sa pôjdeme obliekať, lebo ideme na cvičenie. To, kde chodí aj Šimon. Kde je tá usmiata teta, čo nám postaví vždy takú perfektnú dráhu na preliezanie a učí nás aj tancovať. Hej, dobre, ale ešte chvíľku by som sa chcel hrať s touto hračkou. Mama si ma berie do chodby a začne mi prezliekať nohavice. Ale mami počkaj, veď ja si chcem ešte púšťať tú pesničku o žirafke. Vytrhnem sa jej a bežím pre hračku a zase si k nej sadnem. Mama príde rázne za mnou a hovorí niečo o tom, že obliekanie je otravné, ale musíme sa obliecť, lebo vonku je zima. Vytrhne mi hračku z ruky a rve na mňa bundu. Je mi za žirafkou smutno, tak sa rozplačem. Mama ma berie na ruky, popri tom funí, ako by práve zrovna ubehla maratón. Posadí ma do sedačky do auta. Teším sa, lebo po ceste je vždy veľa vecí k videniu. Električky, autobusy, žeriavy. Paráda. Už neplačem. Pozorujem svet, motor jemne vrní, je mi príjemne teplúčko, tak, že by som si trošku schrupol. Mama mi ešte z predného sedadla hovorí, aby som nezaspal, kým tam prídeme. No dobre, dobre, budem sa snažiť. Keď zaparkuje, mám už zatvorené oči. Strašne sa mi chce zostať v aute a dať si šlofíka. Ale mama ma s veselým hlasom vyberá zo sedačky a vraví, že budeme loziť cez prekážky, tancovať, spievať, skákať a hrať sa s kamarátmi. Hej, ale čo keby som si predtým trošku pospinkal? Vraj to nejde. V šatni ma zase vyzlieka, som ešte mierne oťapený z toho auta, tak neprotestujem. Keď do telocvične prichádzajú ostatné deti a teta učiteľka, nejak to na mňa doľahne. Všetok ten hluk a krik. Teta vyberá zo skrine farebné loptičky a obruče, deti sa na to vyhrajú a trhajú jej to z rúk. Pritom kričia ako besné. Nechcem to počúvať, chcem ísť niekam preč. Odídem do rohu, čo najďalej od toho besnenia. Dívam sa na ostatné deti. Tá červená loptička je pekná, tú by som chcel. Ale nechce sa mi medzi tie ukričané deti. Mamka si ku mne príde čupnúť, pohladí ma po chrbátiku, pozrie mi do očí a vraví mi, či si tiež pôjdem vybrať loptu, aby sme mohli začať.“ Mami, rád by som, ale ten hluk mi nerobí dobre, nechce sa mi medzi tie deti. Chcel som byť ešte v teplúčku a tichu auta. Čo keby si mi tú loptu doniesla ty?“ Ale keďže ešte neviem hovoriť, len sa rozplačem a objímam mamku. Kým ostatné deti behajú s loptou a preskakujú obruče….“
Cítite to? Koľko nepochopenia vzišlo z takých úplne praobyčajných situácií? Tiež je vám z toho smutno? Chce sa vám to zmeniť?
Na začiatok stačí, keď si uvedomíme, že komunikačné možnosti malých detí sú obmedzené. V prvom roku povedzme len na plač, do druhého roku sa slovná zásoba rozšíri v zásade na áno-nie, chcem-nechcem. Všetko ostatné zostáva nevypovedané a pocity, ktoré dieťa prežíva, sa vnútri hromadia na jednu kôpku. Pokiaľ mu nikto nepomáha kôpku si priebežne upratať, čoskoro vybuchne v podobe nejakého záchvatu hnevu.
Pomôžte maličkému človiečikovi svoje zážitky a pocity pomenovať a dovoľte mu ich prežiť. Buďte tam s ním, keď ich prežíva, hoci túžite si dať sluchátka do uší a ísť sa prejsť. Je to silné a nie vždycky je to príjemné počúvať a znášať. Vcíťte sa do jeho kože a skúste odhadnúť, čo asi potrebuje. Väčšinou nám to priamo bije do očí, len to často nechceme vidieť, aby sme náhodou neoslabili svoju predstieranú mocenskú pozíciu a nedovolili tak akože dieťaťu “všetko, čo si zmyslí”. A pritom to nie je žiadny prejav slabosti. Len empatia.
Nejde totiž o to, aby urobili všetko, o čo nás žiada. Ide o to, aby sme mu láskyplne vysvetlili, že niektoré veci preňho spraviť nemôžeme, alebo že teraz to nejde a musí počkať. Dovolili mu, aby bol kvôli tomu smutný, nahnevaný, rozladený. Povedali mu, že je v poriadku mať také pocity a že mu pomôžeme ich zvládnuť prekonať.
Zasievate tak semienko bezvýhradnej lásky a bezpodmienečného prijatia. Dva dôležité pojmy, ktoré majú čo dočinenia s budúcou sebaúctou. K tomu vám prajem veľa trpezlivosti.
Pingback: 6 komunikačných pascí, ktorými podvedome podporujeme rivalitu medzi súrodencami - Šťastný rodič
Pingback: 7 omylov tradičnej výchovy, ktorými strácame dôveru svojich detí - Šťastný rodič